Pred 35 rokmi – 26. apríla 1986 – došlo k výbuchu černobyľskej atómovej elektrárne, katastrofa sa stala synonymom najväčšej jadrovej havárie v dejinách ľudstva. Tragédia mala obrovské dôsledky pre celú Európu, no dosah mala najmä na ľudí, ktorí žili v bezprostrednej blízkosti elektrárne.
I keď v oficiálnych štatistikách sa dodnes píše, že výbuch si vyžiadal 31 obetí, v skutočnosti ich bolo omnoho viac, posledné údaje hovoria o 170 000 ľuďoch, ktorí zomreli v dôsledku radiácie. Rádioaktívny mrak postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu. Informoval Rádiožurnál na Rádiu Slovensko.
Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 % rádioaktívneho spádu skončilo v Bielorusku.
Séria zlyhaní
Bola to tragédia, ktorej sa dalo predísť – zhodujú sa 35 rokov po katastrofe odborníci. Černobyľskú haváriu spôsobila celá séria zlyhaní: Od zlého návrhu reaktora, cez zatajovanie informácií o chybách a technických rysoch reaktorov až po chyby operátorov. Rozsah havárie však ešte zhoršila nekompetentnosť vedenia a nedostatok informácií – hasiči napríklad hasili oheň, pretože si mysleli, že horí strecha štvrtého bloku elektrárne, nikto im pritom nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne.
Rádioaktívna tavenina mala teplotu okolo 2 000 stupňov Celzia, takže voda sa pri styku s ňou rozkladala na vodík a kyslík, ktoré vzápätí explodovali.
Hasičov do Černobyľu vozil Anatolij Najduk. Pre televíziu Sky News opisuje, ako sa jeho kolegovia vrhali do plameňov a ako sa nevediac, čo sa presne stalo, dostali priamo do epicentra radiácie. Z jeho tímu napokon všetci zomreli, povedal.
Sovietske úrady rozsah katastrofy tutlali
Niekdajší černobyľský bezpečnostný pracovník Vasiľ Mole pre Sky News zase uviedol, že nikto zbabelo neušiel, každý sa snažil pomôcť, no na začiatku ani on sám nechápal, aký je skutočný rozsah havárie.
„Keď som vybehol pozrieť sa, čo sa presne stalo, akoby ma niečo zastavilo. Akoby mi niečo vnútri hovorilo, že sa stalo niečo strašné. Moja prvá myšlienka však bola, že sa niečo len pokazilo a nedostanem odmeny. Taká banálna vec!“
K tragickému okamihu prišlo krátko po jednej hodine ráno. Život v neďalekom meste Pripjať však šiel nasledujúci deň ďalej, akoby sa nič nestalo. S evakuáciou začali úrady až po 36 hodinách. Aj svet sa o havárii dozvedel až po niekoľkých dňoch, pretože sovietske úrady sa ju snažili najskôr zatajiť, nikto napríklad nezakázal prvomájové sprievody, v ktorých sa radiácii vystavili desaťtisíce ľudí.
Sovietske úrady napokon tragédiu oficiálne uzavreli s tým, že pracovníci elektrárne pri teste nového bezpečnostného systému nedodržali pokyny, pričom riaditeľa elektrárne a hlavného inžiniera odsúdili na desať rokov odňatia slobody. Dnes je evakuovaná časť rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije niekoľko stoviek ľudí, do tej druhej majú povolený vstup len odborníci, vedci a turisti.
