Dobytie enklávy Srebrenica srbskými jednotkami a následný masaker približne 8 000 ľudí sa stali jedným z tragických vrcholov trojročnej občianskej vojny v Bosne a Hercegovine a smutným vrcholom kariéry generála Ratka Mladiča.
Vyháňanie z domovov, masové vraždenie, ale aj výsmech požiadavkám medzinárodného spoločenstva sa stali v rokoch 1992 až 1995 smutnou realitou, pád jednej zo šiestich bezpečných zón vyhlásených OSN ale všetkých šokoval.
Vojaci pod velením Mladiča, ktorému v utorok (8. 6.) Mechanizmus OSN pre medzinárodné trestné tribunály (MICT) potvrdil aj pre masaker v mestečku doživotný trest, ovládli Srebrenicu v júli 1995.
Sám Mladič, ktorý sa pred spravodlivosťou skrýval až do roku 2011, sa v meste po jeho dobytí ukázal v sprievode kamery. V poľnej uniforme sa srdečne zdravil so svojimi vojakmi, nariaďoval strhnúť moslimské nápisy a do objektívu dodal, že je „v srbskej Srebrenici, ktorú dáva srbskému národu ako dar“.
Ticho pred búrkou
Vystrašeným utečencom len o niekoľko hodín neskôr rozdával chlieb a vravel: „Ničoho sa nebojte, buďte v pokoji. Čoskoro príde dosť autobusov a odvezie vás, najskôr ženy a deti, do bezpečia.“ Autobusy síce o niekoľko dní prišli, odviezli ale len ženy, deti a staršie osoby. Muži nemali prísť nikdy na rad.
Pred srbským útokom žilo vo Srebrenici a okolí asi 45 000 ľudí, polovica z nich boli utečenci z okolitých obcí, ktorí sa sem uchýlili v rokoch 1992 a 1993.
Osud ľudí zo srebrenickej enklávy, odkiaľ im sarajevská vláda od marca 1993 nedovoľovala odísť, sa časom stal dôležitou kartou v rukách lídra bosnianskych Moslimov Aliju Izetbegoviča a tiež prostriedkom nátlaku na medzinárodné spoločenstvo.
Bezmocní vojaci OSN
Enkláva na východnej hranici Bosny a Hercegoviny, zo všetkých strán obkľúčená územím pod srbskou kontrolou, bola skoro úplne závislá od ľubovôle Srbov, ktorí ovládali okolité územie a do Srebrenice prepúšťali len málo konvojov so zásobami.
Príliš istoty neposkytovalo ani niekoľko stoviek slabo vyzbrojených holandských vojakov síl OSN. Aj oni navyše mali ťažkosti so zásobovaním a ich situáciu neuľahčoval ani mandát, ktorý neumožňoval účinne zasiahnuť do prípadného konfliktu.
Útok na mestečko s rozlohou 150 kilometrov štvorcových sa začal 6. júla 1995 raketovým ostreľovaním, pričom Srbi v obave pred leteckými útokmi NATO postupovali pomaly.
Nálety ale neprišli a do srbských rúk navyše padlo 30 Holanďanov, ktorí slúžili na predsunutých hliadkových postoch.
Krátko pred pádom mesta lietadlá aliancie nakoniec zaútočili. Ďalšie bombardovanie, ktoré mohlo zmeniť situáciu, ale odvolali po tom, ako Srbi pohrozili zabitím zajatých vojakov.
Nemilosrdné vraždenie
Srbské jednotky vstúpili do samotného mesta od juhu okolo štvrtej hodiny popoludní 11. júla 1995. Väčšina obyvateľov Srebrenice, hlavne ženy a deti, sa v tom čase sústredila pri základni vojakov OSN v dedine Potočari severne od mesta.
Podľa odhadov sa tu tiesnilo až 30 000 ľudí, medzi ktorými bola len asi tisícka mužov. Práve z nich sa o niekoľko desiatok hodín neskôr stali prvé obete vraždenia. Podľa svedkov Srbi mnohých z nich na mieste zastrelili, ďalších odviezli.
Muži, vojaci i civilisti, sprevádzaní asi desiatkou žien z významných srebrenických rodín, sa potom v noci na 12. júla vydali na cestu cez hory do Tuzly. Zo zhruba 13 000 ľudí sa ich ale do cieľa viac ako 50-kilometrového pochodu dostala len tretina.
Počas cesty sa kolóna niekoľkokrát stretla so srbskými jednotkami. Časť ľudí zahynula, mnohých vyčerpaných utečencov Srbi zajali. A čoskoro zavraždili, a to – ako sa neskôr preukázalo – podľa vopred pripraveného plánu.
Genocída si vyžiadala tisíce mŕtvych
Celkový počet obetí srebrenického masakru, ktorý Medzinárodný súdny dvor OSN označil za genocídu, sa dodnes len odhaduje, najčastejšie sa hovorí o 8 000 mŕtvych.
Pátranie po osudoch zabitých a ich identifikáciu skomplikovalo aj urýchlené premiestnenie tiel z pôvodných masových hrobov na nové miesta. Dodnes sa podarilo, najmä vďaka genetike, identifikovať takmer 7 000 obetí vraždenia.
Na výročie masakru sa každoročne pri Srebrenici konajú nové pohreby. Stalo sa tak aj vlani počas pandémie covidu a ceremoniál sa chytá aj tento rok.
Hľadanie zodpovedných
Udalosti zo Srebrenice, kam sa po vojne vrátila len časť moslimských obyvateľov, sú živé dodnes, a to nielen v samotnej Bosne a Hercegovine. Srbské vedenie ale dlho odmietalo zodpovednosť za masaker.
Vláda bosnianskej Republiky srbskej masaker prvýkrát potvrdila v júni 2004, kabinet vtedajšieho Srbska a Čiernej Hory podobný krok urobil až o rok neskôr.
V marci 2010 potom prozápadná srbská vláda zviedla v parlamente veľký a nakoniec úspešný boj za schválenie rezolúcie, ktorá masaker odsúdila.
Za účasť na masakre odsúdili súdy v Bosne a Hercegovine, Srbsku aj v Haagu desiatky ľudí. Až na 20 rokov skončili vo väzení členovia srbskej polovojenskej jednotky Škorpióni, ktorých postavili pred spravodlivosť po tom, ako sa záznam činu dostal v roku 2005 na obrazovky.
Hlavní aktéri pred medzinárodným tribunálom
Muži považovaní za hlavných strojcov genocídy – Ratko Mladič a niekdajší bosnianskorbský prezident Radovan Karadžič (zatknutý v roku 2008 v Belehrade) – sa dostali pred Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY).
V marci 2019 Mechanizmus OSN pre medzinárodné trestné tribunály (nástupca ICTY) vymeral Karadžičovi aj za Srebrenicu doživotie.
Doživotný trest už skôr dostali traja bosnianskosrbskí dôstojníci – Zdravko Tolimir, Vujadin Popovič a Ljubiša Beara.
Teraz sa definitívneho trestu dočkal aj Mladič. Niektorí ľudia, ktorí ho bližšie poznali, pritom tvrdia, že masaker nepriamo spôsobila aj samovražda jeho dcéry. Študentka medicíny Ana si vzala život v marci 1994 otcovou pištoľou, keď sa vraj dozvedela o jeho úlohe v etnických čistkách. A Mladič sa po jej smrti zatvrdil.
