Susedov, ktorí zo dňa na deň zmizli, budú v Banskej Štiavnici pripomínať takzvané Stolpersteine. Tieto pamätné kamene sa nachádzajú vo všetkých svetových mestách, ktorých história je spojená so židovským obyvateľstvom. Prvýkrát pribudli aj v historickom banskom meste na strednom Slovensku.
Pamätné mosadzné kocky pripomínajú obete nacistov a sú osadené priamo pred ich domami, kde kedysi žili. V preklade názov znamená kameň, o ktorý sa potkneš.
Upozorňujú na príbehy, ktoré skrývajú historické budovy
„Keďže Banská Štiavnica v podstate v centre mesta nemá nejakú pamiatku, ktorá by pripomínala, že bola aj židovským mestom a táto židovská komunita tu zohrávala veľmi významnú úlohu, rozhodli sme sa, že okrem sprevádzania na židovskom cintoríne poskytneme ľuďom aj takúto pamiatku, takéto memento,“ povedala pre vysielanie Rádia Regina Stred Beata Ruckschloss Nemcová z občianskeho združenia Omnis Terra.
Združenie sa v meste venuje rekonštrukcii židovského cintorína, sprevádzaniu, histórii židovskej obce aj workshopom o antisemitizme. Tentokrát sa jeho členovia podieľali aj na inštalovaní pamätných kameňov, aby ukázali, že „okolité budovy nie sú krásne len svojou architektúrou, ale aj príbehmi, ktoré v sebe skrývajú“.
Do života rodiny zasiahol holokaust
Na kameňoch pred domami židovských majiteľov je zvečnené ich meno a priezvisko, dátum narodenia aj miesto a dátum úmrtia. Prvá dvojica kameňov pribudla pred modrým domom na Trojičnom námestí, ktorý kedysi patril rodine Barokovcov.
„Boli to veľmi významní obchodníci a zo spomienok svedkov, ktorí si ich ešte pamätajú, vieme, že veľmi vehementne pomáhali chudobným z chudobných židovských aj kresťanských rodín,“ priblížila Ruckschloss Nemcová.
Osud Barokovcov sa otočil v roku 1941, keď bol prijatý tzv. Židovský kódex. Najmladšej členke rodiny, dvadsaťdvaročnej Zuzane, sa podarilo emigrovať do Budapešti. Ostatní členovia rodiny už také šťastie nemali. Pri nelegálnom pokuse o prekročenie hraníc ich zatkli príslušníci Hlinkovej gardy a v júni 1942 ich deportovali zo Zvolena do tábora smrti v poľskom Sobibore. Zuzana prežila holokaust ako jediná a bližšie informácie o smrti jej príbuzných sa podarilo zistiť až jej synovi.
Hrozné časy postihli aj rodinu miestneho lekára
Ďalšiu dvojicu kameňov nainštalovali pred domom rodiny Welwardovej. „Otec bol rodený Štiavničan, takisto aj ja som Štiavničan. Otec mal v tejto budove, kde sa momentálne nachádzame, svoju ordináciu,“ povedal o svojom rodnom dome Ladislav Welward. Jeho otec Ferdinand Welward sa venoval röntgenológii a pôsobil aj ako rodinný lekár pre okolie Banskej Štiavnice, 27 rokov aj ako závodný lekár v miestnej tabakovej továrni.
„Po prvej svetovej vojne odišiel do Berlína, kde bol na univerzite a mal to šťastie, že sa dostal na katedru, kde bola röntgenológia a bol jeden z prvých röntgenológov na Slovensku,“ spomínal Welward na svojho otca. Aj ich rodinu zastihli tie „hrozné časy, ktoré nasledovali najmä po roku 1941“.
Ladislavovho otca odviedli do pracovného tábora v Novákoch. „Tam to skončilo veľmi zle hneď na začiatku, pretože sa dostal do rúk nejakých drastických gardistov, ktorí ho veľmi ťažko zbili hneď po príchode.“
Ferdinand Welward síce prežil, na následky pobytu v Novákoch ale dostal infarkt a jeho zdravotný stav sa rapídne zhoršil. „Nakoniec tu v Banskej Štiavnici v roku 1949 zomrel ako mladý, 57-ročný človek,“ dodal Ladislav.
