Vojtech Tuka je kontroverznou osobou slovenskej politickej histórie. Bol popredným predstaviteľom radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a po prezidentovi Jozefovi Tisovi druhou najvplyvnejšou osobou vojnového tzv. Slovenského štátu (SŠ, 1939-1945).
Ako jeden z organizátorov sa podieľal na odvlečení slovenských Židov do koncentračných táborov. Popravili ho pred 75 rokmi, 20. augusta 1946.
Miesto akademickej kariéry politická
Vojtech Tuka sa narodil 4. júla 1880 v Štiavnických Baniach. Vyštudoval právo v Pešti (dnes Budapešť, Maďarsko), neskôr vo francúzskej metropole Paríž a v nemeckom Berlíne.
Po zrušení Alžbetínskej univerzity v Bratislave, kde prednášal štátne a medzinárodné právo, sa uchádzal o profesorské miesto na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK). Jeho žiadosť však odmietli. Začal sa preto orientovať na politickú činnosť, vstúpil do HSĽS, kde organizoval rodoobranu.
Odsúdený za špionáž
V rokoch 1925-1929 pôsobil ako poslanec Národného zhromaždenia Československej republiky (NZ ČSR) v Prahe, viedol otvorenú kampaň proti integrite ČSR. V roku 1929 ho zatkli a odsúdili za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia.
Po Mníchovskej dohode (september 1938) sa Tuka dostal naspäť do politiky. Po prepustení na slobodu 7. októbra 1938 sa čoskoro stal vedúcou osobnosťou radikálneho profašistického krídla HSĽS a jedným z hlavných kandidátov na predsedu strany. Hitlerovu podporu pre samostatnosť Slovenska získal 12. februára 1939.
Druhý po Tisovi
Po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14. marca 1939 sa Vojtech Tuka stal zástupcom predsedu vlády (zostal ministrom bez kresla). Na prvotnom zozname figuroval ešte ako minister spravodlivosti. Tiso sa však s Tukom nemali radi. Obaja boli autoritatívni, považovali sa za otcov slovenskej nezávislosti. Tiso v ňom videl ešte počas vysokoškolských štúdií politického rivala a pre jeho maďarskú minulosť ho považoval za nespoľahlivého.
Po voľbe Jozefa Tisa za prezidenta štátu sa Tuka na naliehanie Nemecka stal 27. októbra 1939 predsedom vlády. Zastával aj post ministra zahraničných vecí. Presadzoval politiku úplnej hospodárskej, politickej, vojenskej a kultúrnej závislosti Slovenska na Nemeckej ríši.
Po vyhlásení samostatnej vojnovej Slovenskej republike 14. marca 1939 po tzv. salzburských rokovaniach v júli 1940 došlo k posilneniu profašistického Tukovho krídla v slovenskej politike.
Koncom roka 1940 pripravoval Tuka odstránenie Jozefa Tisa z politického života jeho menovaním za biskupa. Hlavou štátu sa mal stať práve Vojtech Tuka, predsedom vlády umiernený Karol Sidor. V januári 1941 Tiso obvinil Tuku z príprav prevratu.
Židovská otázka a zdravotné problémy
Od roku 1941 sa Tuka sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. Bol jedným z iniciátorov vypracovania a prijatia Vládneho nariadenia o právnom postavení Židov, na ktorého základe bola väčšina slovenských Židov odvlečená mimo územia krajiny. Tieto a iné kauzy postupne dostali Tuku do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie.
V roku 1943 druhá mozgová príhoda výrazne zhoršila jeho zdravotný stav. V decembri 1943 sa vzdal funkcie podpredsedu strany a v januári 1944 súhlasil s odstúpením z funkcie predsedu vlády.
Nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop presadzoval jeho zotrvanie vo funkcii napriek zdravotnému stavu. Tuka podal 5. septembra 1944 demisiu svojej vlády a aktívneho politického života sa ďalej nezúčastňoval.
Proces a poprava
V období druhej svetovej vojny v čase príchodu sovietskych jednotiek na územie Slovenska ťažko chorý Tuka spolu s manželkou Boženou emigroval do Rakúska, kde bol po kapitulácii Nemecka zajatý spojeneckými vojskami a vydaný česko-slovenským orgánom.
V roku 1946 bol pre účasť na rozbití ČSR a aktívnu fašistickú pronemeckú politiku, ako i účasť na vyhladzovaní Židov v období rokov 1939-1944 odsúdený Národným súdom v Bratislave na trest smrti. Dňa 20. augusta 1946 ho popravili obesením.
