Život je príliš krátky, aby sme si v ňom jeden druhému nerobili radosť. Také bolo motto legendárneho slovenského hokejistu Pavla Demitru. Naplnilo sa do bodky. Nezabudnuteľné číslo 38 navždy opustilo tento svet pred 10 rokmi – 7. septembra 2011 pri leteckom nešťastí, ktoré si vyžiadalo dokopy 44 životov. Za 36 rokov svojho života rozdal Demitra mnoho radosti, a to nielen hokejovým fanúšikom.
Gesto za pol milióna dolárov
Cesta v profilige sa preňho nezačala príliš sľubne, v prvých troch sezónach odohral za Senators zhruba iba pätinu zápasov. Po výmene do St. Louis Blues sa však vypracoval na lídra tímu a pôsobil tam až do roku 2004.
V klube spolu so svojimi krajanmi Michalom Handzušom a Ľubošom Bartečkom vytvorili takzvanú „Slovak line“ (slovenská formácia). V tíme Blues je dodnes piatym najlepším strelcom v histórii.
Potom vystriedal tímy Los Angeles Kings, Minnesotu Wild a Vancouver Canucks. Celkovo v NHL odohral v základnej časti 848 zápasov s bilanciou 768 bodov (304 gólov + 464 asistencií), v play-off nazbieral v 94 dueloch 59 bodov (23+36). V roku 2000 dostal prestížnu cenu Lady Byng Trophy pre džentlmenstvo a športový prístup.
K oceneniu sa viaže aj moment, ktorý dokazuje jeho veľké srdce. V záverečnom zápase sezóny 1998/99 sa niekoľko sekúnd pred koncom, pri súperovej hre bez brankára, rútil so Scottom Youngom k prázdnej bránke Los Angeles.
Gól by mu zabezpečil 90. bod a tímu prémiu 500 000 amerických dolárov. Demitra ale prihral Youngovi, ktorému by jeho 25. presný zásah priniesol 300 000 amerických dolárov. Strelu Younga však zablokoval obranca Jaroslav Modrý, a tak sa z prémie netešil nikto.
„Najnezištnejšia vec, akú som kedy videl. Pavol definitívne potvrdil, že je neprekonateľný tímový hráč,“ hovoril vtedy podľa webu NHL obranca tímu Jamie Rivers.
Slovensku nepovedal nie
Demitra bol príkladným reprezentantom. V drese rodnej krajiny si zahral na MS v rokoch 1996, 2003, 2004, 2005, 2007 a 2011. Predstavil sa aj na ZOH 2002 v Salt Lake City, na ZOH 2006 v Turíne a na ZOH 2010 vo Vancouveri. Slovenské farby hájil aj na Svetovom pohári v rokoch 1996 a 2004.
„Myslím si, že reprezentovať by malo byť pre každého cťou,“ hovoril po MS 2004. „Vždy pracoval pre kolektív a rád chodil hrávať za národné mužstvo. Vždy ochotne pomohol reprezentácii, nikdy sa na nič nevyhováral,“ spomínal naňho bývalý úspešný tréner SR Vladimír Vůjtek.
Najväčším úspechom Demitru s dvojkrížom na hrudi bol zisk bronzu na MS 2003 v Helsinkách. V pamätiach fanúšikov utkvel najmä jeho šibalský gól v súboji o 3. miesto, ktorý dal českému brankárovi Tomášovi Vokounovi.
„Prišiel som sem a moja podmienka bola doviezť medailu,“ vyjadril sa Demitra po zápase s tým, že cieľ naplnil, hoci čakal tú najcennejšiu zlatú medailu.
Nezabudnuteľný je aj jeho samostatný nájazd do siete Iľju Bryzgalova v dueli s Ruskom na ZOH 2010 vo Vancouveri, kde sa stal najproduktívnejším hráčom a zároveň členom All-Stars tímu turnaja.
Slovensko na tejto olympiáde siahalo na medaily, napokon sa však muselo uspokojiť so 4. miestom napriek tomu, že v súboji o bronz vyhrávalo proti Fínsku po dvoch tretinách 3:1, napokon prehralo 3:5. Smutný Demitra vtedy žialil, že celý tím to bude hnevať „do konca života“.
Osudné rozhodnutie
Jeho život vtedy písal už svoje posledné kapitoly. V roku 2010 sa rozhodol prijať ponuku ruského klubu Lokomotiv Jaroslavľ a definitívne tak opustil NHL. Ako milujúci otec tak urobil najmä kvôli svojej rodine.
„Mohol sa vrátiť aj v ďalšej sezóne do NHL, no on sa rozhodol pre Európu, aby jeho deti mohli navštevovať slovenské školy,“ spomínal jeho reprezentačný spoluhráč a legenda NHL Zdeno Chára podľa webu necn.com.
V KHL žiaril, v základnej časti mal v 54 zápasoch 61 bodov (18+43), v 18 dueloch vyraďovačky dal 6 gólov, pri 15 asistoval a rekordná bodovacia séria tretieho najproduktívnejšieho muža play-off priviedla mužstvo až do semifinále súťaže.
Po tejto sezóne aj kvôli rodine uvažoval o konci športovej kariéry, ale podpísal zmluvu aj na ďalší ročník 2011/2012. Toto rozhodnutie sa mu napokon stalo osudným.
Chyba pilota
Presne pred desiatimi rokmi sa stala jedna z najväčších tragédií vo svete športu. Pri ruskom meste Jaroslavľ sa zrútilo lietadlo, na jeho palube sa nachádzal celý tím Lokomotiv. Ten cestoval na svoj otvárací zápas sezóny do bieloruského Minsku, no nikdy tam nedorazil.
Stroj moskovských čartrových aerolínií Jak Servis sa zrútil bezprostredne po štarte z miestneho letiska Tunošna. Tragédiu neprežilo 44 ľudí, šťastie mal len palubný inžinier Alexander Sizov. Pri páde lietadla zahynuli aj traja českí hokejisti Josef Vašíček, Jan Marek a Karel Rachůnek.
Testy lietadla Jak-42 potvrdili, že haváriu spôsobila chyba pilota. Experti ukončili 18. októbra 2011 sériu leteckých skúšok, ktoré plne potvrdili, že jeden z pilotov počas vzletu na letisku brzdil.
Na odletovej dráhe letiska sa našli stopy, podľa ktorých stroj prestal brzdiť až v poslednej chvíli. Lietadlo Jak-42 sa odlepilo od zeme až 400 metrov od konca odletovej dráhy. Po náraze do rádiomajáku sa vzápätí zrútilo a v jeho troskách našlo smrť 44 ľudí.
Hokejový svet v slzách
Číslo 38 sa rozlúčilo s reprezentačnou kariérou na domácich MS 2011. V Bratislave po zápase tlieskal Demitrovi celý štadión v stoji a hokejista plakal. „Je to naozaj ťažké povedať: ‚Toto je môj posledný zápas‘. Ako sme všetci videli, Paľo Demitra sa neubránil silným emóciám,“ hovoril vtedy v hlavnom meste súčasný prezident SZĽH Miroslav Šatan.
„Plačeme tak, ako si plakal ty, keď si ukončil svoju reprezentačnú kariéru. Náš plač je však oveľa bolestivejší,“ znelo o niekoľko mesiacov neskôr na hokejovom štadióne trenčianskej Dukly pri poslednej rozlúčke s Demitrom.
„Bol spoľahlivý, obetavý, nesebecký, priamy a vždy ako líder vedel potiahnuť celý tím. Vždy sa radoval z gólu, ale ešte viac sa tešil, keď na gól prihral,“ spomínal vtedy Marián Gáborík na hokejovo-osobnostné kvality svojho kamaráta.
„Pavol bol vždy bezproblémový chalan, bol priateľský ku každému a s nikým nemal konflikt,“ zneli slová Zdena Cháru, ktorý sa s ním poznal od detstva. „Paľo bol veľký hráč a človek s veľkým Č,“ doplnil tréner Vůjtek.
Smútok sa preniesol aj za veľkú mláku. „Demitra bol skvelý spoluhráč a mal vždy dobrú náladu. Viem, že tu bol šťastný,“ smutne skonštatoval bývalý spoluhráč Demitru z Vancouveru a exreprezentant Švédska Henrik Sedin.
Vyradenie čísla, pamätník aj skandovanie
Vedenie Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) uviedlo 20. apríla 2012 pred duelom národného tímu s Českom bývalého dlhoročného reprezentanta a kapitána z MS 2011 v Bratislave do Siene slávy in memoriam. Jeho číslo 38 už žiaden reprezentant SR či hráč Trenčína nemôže nosiť na chrbte.
Na počesť Demitru po ňom pomenovali základnú školu v Dubnici nad Váhom a v Trenčíne aj hokejový štadión. Pred ním má tiež svoj pamätník, ktorý je vytesaný do kameňa a má formu čepele hokejky s pukom.
„Bol obrovská osobnosť. Takýto parádny pamätník ešte viac podčiarkuje identitu, ktorú vytvoril a ktorú stále má,“ uviedol po jeho odhalení niekdajší reprezentant SR Richard Lintner.
V Trenčíne si fanúšikovia pravidelne pripomínajú tohto úspešného hokejistu aj tradičným rituálom. V každom zápase Dukly v 38. minúte štadión zborovo skanduje jeho meno. A nezabúdajú naňho ani bývalí hokejisti a jeho dobrí kamaráti.
„Stále myslím na Paľa, nedá sa naňho zabudnúť. Bol to jeden z mojich najlepších kamarátov a škoda, že už nie je medzi nami,“ hovoril dávnejšie aj vo vysielaní Rádia Slovensko Ľubomír Višňovský.
„Ide to strašne rýchlo a vždy si spomeniete na chvíle s Paľom a vždy je v našich srdciach – či je to rok, dva, tri, štyri alebo desať,“ doplnil Marián Gáborík.
V osobnom živote bol podľa svojho okolia aj skvelým a príkladným otcom. S manželkou Máriou mal dve deti – syna Lucasa, ktorý je v súčasnosti hráčom futbalového AS Trenčín, a dcéru Zaru.
O Demitrovi vznikol aj dokumentárny film 38 – Filmová pocta hokejovej legende. V júni 2021 mu prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
