Pred 25 rokmi, 25. októbra 1996, Slovensko prišlo o jednu z najvýznamnejších nielen literárnych, ale aj spoločenských osobností. Prozaistická, esejistická a publicistická tvorba Vladimíra Mináča dodávala impulzy slovenskej spoločnosti a kultúre takmer 50 rokov.
Spisovateľ, publicista, scenárista, redaktor a literárny kritik Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci. Osou diela Vladimíra Mináča bol najväčší osobný i generačný zážitok – Slovenské národné povstanie (SNP) ako východisko, ale aj ako historicko-spoločenské a mravné zázemie národného vedomia.
Budúci literát sa zúčastnil SNP
Gymnáziá vyštudoval v Rimavskej sobote a Tisovci, neskôr študoval slovenčinu a nemčinu na vtedajšej Slovenskej univerzite v Bratislave (terajšej Univerzite Komenského).
S ľudáckym režimom však nesúhlasil, a preto sa v rokoch 1940 až 1944 zúčastnil protifašistického odboja v Slovenskom národnom povstaní (SNP). Bol členom partizánskej jednotky Jánošík. Účasť v SNP ovplyvnila aj jeho literárnu tvorbu, v roku 1948 mu vyšiel debutový román Smrť chodí po horách, výpoveď jeho zážitkov zo SNP.
V decembri 1944 ho však Nemci zajali, do konca vojna zažíval hrôzy v koncentračných táboroch v Matthausene a Dachau. Našťastie pre Mináča i slovenskú literatúru trýznivé podmienky v nacistických táboroch smrti prežil.
Po vojne sa venoval redaktorskej činnosti
Keď sa vrátil z tábora, zamestnal sa ako redaktor armádneho časopisu Bojovník, ktorý neskôr zmenil názov na Obrana ľudu. Ako muž kultúry však dlhšie, konkrétne v rokoch 1945 až 1952, pôsobil v časopise Kultúrny život, ktorému robil aj šéfredaktora. Neskôr prešiel do Slovenských pohľadov a k filmárom, na začiatku 50. rokov pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu.
Na sklonku života si Mináč pričuchol aj k politike. Ešte predtým, v rokoch 1974 až 1990, bol predsedom Matice slovenskej (MS). Potom bol dva roky (1990 až 1992) poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) za Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
Reflektoval vojnu i socializmus
Po knižnom debute Smrť chodí po horách nasledovali romány Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951) a zbierka poviedok Na rozhraní (1954).
Za vrchol jeho prozaistickej práce sa považuje trilógia Generácia – Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961). Zobrazil v nich život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť skutočnosti koncom 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života socialistickej spoločnosti spisovateľ umelecky vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), poviedkovou knihou Záznamy (1963) i v satirickom románe Výrobca šťastia (1964), ktorými kritizoval hlavne malomeštiactvo.
Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a Kapitán Dabač (1959).
Pre Mináčovu esejistickú tvorbu je príznačné filozofovanie a hĺbkové rozoberanie tém. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú hlbšími filozofickými sondami do našej národnej histórie. Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie.
Jeho pero nebolo ticho ani po prevrate
Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v období politického zlomu v roku 1989 a po ňom, keď sa púšťal do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach.
Jeho posledné esejistické a kultúrnopolitické knihy Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994) sú o tomto období a novembrovej revolúcii 1989, ku ktorej zaujal odmietavé stanovisko.
Mináč dostal hneď dvakrát štátnu cenu Klementa Gottwalda, v roku 1966 mu udelili titul zaslúžilý umelec a v roku 1975 titul národný umelec. Rok 1982 mu priniesol Rad víťazného februára, no cenený bol aj po zmene režimu – v roku 1995 bol laureátom Ceny Ľudovíta Štúra. Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave. Mal 74 rokov.
V roku 1998 dostal od vtedajšieho prezidenta Michala Kováča štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
