Klavirista, skladateľ, dirigent, pedagóg a predstaviteľ hudobného novoromantizmu. To bol Franz Liszt, ktorý sa zaradil medzi najslávnejších virtuózov v histórii hudby. Od jeho narodenia uplynulo v piatok 22. októbra 210 rokov.
Už ako deväťročný prvýkrát verejne vystúpil v Bratislave. Jeho osobitý a temperamentný štýl mu zaručili mimoriadnu obľubu a úspech u publika. Vytvoril vyše 700 hudobných diel.
Jeho korene siahajú do Rusoviec
Historik Juraj Hradský už dávnejšie poznamenal, že korene Liszta siahajú aj na Slovensko, konkrétne na súčasné slovensko-maďarské pohraničie v Rusovciach. Svedčí o tom zápis jeho starých rodičov v matrike rímskokatolíckeho kostola sv. Márie Magdalény v Rusovciach z roku 1775, kde sa Adam Juraj List zosobášil s Barborou Schlesack (Slezákovou).
„Adam Juraj List, školský inšpektor, notár a župan, pochádzal, podobne ako jeho budúca manželka, z rodiny želiarov. Nikto zo zúčastnených na tomto obrade nemohol tušiť, že tento manželský zväzok sa stal základom genetického procesu, ktorý v ďalšej generácii prinesie velikána európskej a svetovej hudby 19. storočia, génia Franza Liszta,“ spresnil Hradský.
Prvú operu napísal ako tínedžer
Už ako trinásťročný napísal Liszt svoju prvú a jedinú operu Don Sanche, ktorú uviedli v Paríži 17. októbra 1825. Po úspechoch na turné po Európe ho zasiahla smrť otca. Na istý čas dokonca stratil záujem o hudbu a začal čítať knihy o umení a náboženstve.
Keď však v roku 1831 po prvýkrát počul strhujúci výkon talianskeho huslistu Nicola Paganiniho, chlapec si zaumienil dosiahnuť podobnú virtuozitu ako jeho vzor. Zaujať mimoriadnymi technickými schopnosťami sa mu napokon aj podarilo.
Titán klavíra a lisztománia
Súčasne patril s klaviristom a skladateľom Frédéricom Chopinom v 19. storočí k svetovej špičke v oblasti hudby. Zatiaľ čo Chopin sa vyznačoval jemnosťou, Liszt si vyslúžil pomenovanie „titán klavíra“. Jeho hra bola strhujúca, vášnivá a bohatá na rôzne efekty.
V roku 1835 opustil Francúzsko a odišiel do Švajčiarka s partnerkou – grófkou Marie d’Agoult. V júni 1840 sa predviedol v Londýne a hľadisku ponúkol novinku, ktorou bol klavírny recitál. Dovtedy sa totiž slovo recitál používalo iba pri prednese literárnych diel.
Liszt sa vymykal z tradičnej formy koncertovania. S hľadiskom komunikoval, nemal problém upraviť sedadlá tak, aby sa medzi svojimi obdivovateľmi mohol pohybovať a vedel hudobne improvizovať. Charakteristická bola jeho zručnosť vymyslieť originálnu skladbu podľa melódie, ktorú navrhol náhodný člen publika.
Jeho schopnosti vzbudiť u ľudí celú plejádu emócií a vytrženia vyústili v takzvanú lisztomániu. Tento pojem zaviedol v roku 1844 spisovateľ Heinrich Heine, ktorý bol svedkom hystérie, ktorú vyvolala osoba Franza Liszta.
Symfonická báseň
Liszt bol známy tým, že vďaka svojim klavírnym úpravám popularizoval hudbu iných skladateľov. Upravoval Schubertove piesne, Beethovenove symfónie či Berliozovu Fantastickú symfóniu.
Vytvoril hudobné parafrázy, ktoré prepájajú alebo kombinujú rôzne témy z opier a väčších diel. Jeho dielo Réminiscences de Don Juan (1841), podľa Mozartovho Dona Giovanniho, je typickým príkladom tohto žánru.
Po nepretržitom koncertovaní, ktoré trvalo niekoľko rokov, sa v roku 1848 usadil spolu s novou láskou – princeznou Carolyne von Sayn-Wittgenstein v nemeckom Weimare. Stal sa dirigentom miestnej opery a počas tohto obdobia sa sústredil na vytváranie nových hudobných foriem.
Vytvoril typ orchestrálnej skladby – symfonickú báseň, ktorá ilustruje alebo evokuje báseň, príbeh, maľbu alebo iný nehudobný zdroj. Medzi takéto známe diela patria Les Préludes (1849), Tasso: lamento e trionfo (1849), Prometheus (1850), Mazeppa (1851), Orpheus (1853) či Hamlet (1858).
Duchovná tvorba
Jeho etudy rozšírili klavírnu techniku nad rámec toho, čo sa predtým považovalo za možné. Známe sú The Grandes études de Paganini (1851) aj The Transcendental Études (1852). Z poetických cyklov, ktoré vytvoril, možno spomenúť Consolations (1849). Slávne sú aj jeho Uhorské rapsódie, valčíky či Sonáta h moll (1853).
Predovšetkým na duchovnú tvorbu sa Liszt orientoval v Ríme (dokonca vstúpil do františkánskeho rádu), kde sa venoval oratóriám. K chrámovým skladbám patria Svätá Alžbeta (1857–62), Kristus (1855–66), Missa choralis (1859–65) a ďalšie. Liszt sa zdržiaval aj v Budapešti. V roku 1875 sa v tomto meste stal predsedom novej hudobnej akadémie.
Nešťastný pád v jeho dome vo Weimere viedol k zdravotným problémom. Zomrel na následky zápalu pľúc 31. júla 1886 a je pochovaný na cintoríne v nemeckom Bayreuthe. V Bratislave nesie jeho meno Námestie Franza Liszta.
