Maďarská revolúcia v roku 1956 bola najmasovejším a tiež nadlho najkrvavejším pokusom niektorej z krajín východného bloku vymaniť sa spod vplyvu Moskvy.
Ľudové povstanie vypuklo po budapeštianskej demonštrácii z 23. októbra 1956, ktorá chcela vyjadriť solidaritu s vtedajšími zmenami v Poľsku, kde sa po robotníckych vzburách dostal na čelo komunistickej strany sľubný Wladyslaw Gomulka.
Pôvodne pokojná akcia ale v Budapešti prerástla v ničenie symbolov komunizmu a nakoniec v zrážky s bezpečnostnými zložkami. Nepokoje, ktoré potlačila až sovietska armáda, trvali do začiatku novembra. Zahynulo pri nich najmenej 3 500 ľudí.
Po smrti Josifa Stalina v marci 1953 a zvlášť po prejave Nikitu Chruščova na 20. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956, v ktorom odhalil zločiny stalinizmu, začalo v sovietskom bloku obdobie uvoľňovania, ktoré zasiahlo hlavne kultúru, ale premietlo sa aj do politiky.
V Maďarsku boli začiatky destalinizácie veľmi rozpačité. Kritika vnútri komunistickej Maďarskej strany pracujúcich (MSP) viedla v júli 1956 k rezignácii premiéra Mátyása Rákosiho.
Nový začiatok
Nahradil ho Imre Nagy, ktorý okamžite začal nový kurz politiky. Rýchlo si získal podporu obyvateľov, hlavne vďaka čiastočnej náprave hospodárstva, zvýšeniu životnej úrovne či ukončenia teroru bezpečnostných síl.
Nový kurz ale trval iba desať mesiacov. Potom sa s podporou Moskvy, ktorú maďarské reformy začali znepokojovať, k moci vrátili Rákosiho stúpenci a Nagya odstavili ako predstaviteľa „pravicovej úchylky“. Avšak pohyb v spoločnosti už zastaviť nešlo.
Časť straníckej inteligencie sa združila do opozičnej skupiny okolo Nagya a ohrozovala Rákosiho monopol v strane. Pomyselný klinec do Rákosiho rakvy potom znamenal Chruščovov tajný niekoľkohodinový prejav, v ktorom objasnil obludné množstvo represií a čistiek najmä medzi komunistami.
Novým šéfom maďarských komunistov sa potom v júli 1956 stal Ernö Gerö, výrazný predstaviteľ Rákosiho krídla, ktorý sa narodil v Trebušovciach na Slovensku.
Hlavne mládež v tom čase spájala nádej na slobodnejší vývoj s udalosťami v Poľsku, kde sa po potlačení robotníckych štrajkov dostal v októbri na čelo komunistickej strany pomerne populárny Gomulka, ktorý sa ale nakoniec ukázal byť lojálnym neostalinistom.
Povstanie študentov
Študenti v Budapešti začali organizovať pravidelné zhromaždenia, na ktorých čoraz hlasnejšie prejavovali nesúhlas s pomermi. Žiadali slobodné voľby, zrušenie cenzúry a slobodu politickým väzňom.
Ale aj povolenie politických strán, odstránenie stalinistov, reformu poľnohospodárstva a odchod Červenej armády, ktorá v krajine bola od konca druhej svetovej vojny.
Tak to bolo aj v utorok 23. októbra, keď sa demonštrácia začala už dopoludnia a postupne na ňu prišlo 200 000 ľudí.
Demonštranti začali ničiť symboly vládnuceho režimu, rozbili Stalinov pomník a pokúsili sa obsadiť budovu rozhlasu, najdôležitejšieho masového média. Začali tiež odzbrojovať policajtov a vojakov a nakoniec začali povstanie.
Politbyro komunistickej strany požiadalo Moskvu o pomoc a zatiaľ vymenovalo za premiéra populárneho Nagya. Nepokoje sa ale rýchlo rozšírili do ďalších miest.
Nasledujúci deň do Budapešti vstúpili sovietske tanky a povstanie sa zmenilo na boj za nezávislosť. Až 28. októbra sa podarilo vyrokovať prímerie, po ktorom sa situácia upokojila a Sovieti sa začali sťahovať. Nagy vsadil všetko na jednu kartu a začal zostavovať koaličnú vládu. Z väzenia vyšiel obľúbený kardinál József Mindszenty, ale jeho postoj k udalostiam zostal rezervovaný.
Príprava invázie
Nagy okrem iného oznámil, že krajina vystupuje z Varšavskej zmluvy, ktorej princípy porušil sovietsky zásah, vyzval Organizáciu Spojených národov na uznanie maďarskej neutrality a začal rokovať o odchode sovietskych jednotiek z krajiny. Dal rozpustiť aj tajnú políciu ÁVH (Államvédelmi Hatóság = štátna bezpečnosť).
Chruščovovo vedenie už ale v skutočnosti rozhodlo o intervencii a tajne posilňovalo svoje sily v Maďarsku.
Západní politici sa nechceli pliesť do podnecovania vzbury v sovietskom bloku. „Nevnímame tieto štáty (Varšavské zmluvy) ako možných vojenských spojencov,“ vyhlásil americký minister zahraničia John Foster Dulles 27. októbra. Navyše pozornosť sveta vtedy pútala suezská kríza. Po vyhlásení neutrality odmietol podporu maďarskému vývoju aj jeho poľský vzor Gomulka.
V noci na 4. novembra 1956 začalo 16 divízií sovietskej armády masívny útok na hlavné mesto za použitia tankov i delostrelectva. V uliciach vypukli ťažké boje a obyvatelia stavali barikády. Nagyova vláda márne požiadala o pomoc OSN. Všetok odpor bol potlačený. Zomrelo najmenej 2 700 Maďarov a 722 sovietskych vojakov, počet zranených presiahol 30 000.
Celkový počet obetí povstania sa nedá presne vyčísliť. Podľa niektorých historikov ide až o státisíce obetí s tým, že maďarská komunistická vláda nechala väčšinu dôkazov zničiť.
Na popravisku skončilo 229 ľudí, ďalších 22 000 Maďarov poslal režim do väzenia, 210 000 obyvateľov krajiny emigrovalo. Imre Nagy, ktorý pod prísľubom beztrestnosti opustil azyl na juhoslovanskej ambasáde, bol odsúdený na smrť a popravený v júni 1958.
Na čelo „revolučnej robotníckej a roľníckej vlády“ sa postavil János Kádár, niekdajší väzeň Rákosiho režimu, ktorý vládol až do roku 1988. „Kádárizmus“ sa paradoxne časom uvoľnil a vyslúžil si prezývku „gulášový komunizmus“.
Krvavý kúpeľ
Podobne ako o 12 rokov neskôr v prípade vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa mal už sovietsky zásah proti maďarskej snahe vymaniť sa z vplyvu Moskvy aj športovú dohru.
Kým Čechoslováci dodnes spomínajú na víťazstvo nad tímom ZSSR na majstrovstvách sveta v hokeji 1969, v Maďarsku sa pripomína zápas finálovej skupiny vodného póla na olympiáde v Melbourne 1956. Stretnutie známe ako Melbournský krvavý kúpeľ, plné tvrdých až brutálnych zákrokov, sa hralo 6. decembra 1956, len mesiac po potlačení revolúcie.
Svoje meno dostal duel po tom, ako svet obleteli snímky zakrvavenej tváre autora dvoch bránok Ervina Zádora, ktorému sovietsky súper spôsobil tržnú ranu úderom päsťou. Zápas za stavu 4:0 v poslednej minúte predčasne ukončili kvôli nahnevaným divákom a Maďarov vyhlásili za víťazov. Po tesnom víťazstve nad Juhosláviou 2:1 potom dosiahli na zlaté medaily.