Veterná smršť, ktorá spustošila Vysoké Tatry pred 17-timi rokmi, je prirodzenou súčasťou horských lesov a s jej následkami sa príroda vyrovnala veľmi dobre. To je výsledok výskumov viacerých vedeckých tímov. Ani po rokoch sa však odborníci nevedia zhodnúť, či je pri obnove lepšie lesom pomáhať alebo nie.
Víchrica, ktorá sa Tatrami prehnala 19. novembra 2004, zanechala spúšť a zobrala si jeden ľudský život.
Tatranskí lesníci spracovali kalamitu na väčšine územia, vysadili 10 miliónov stromov a smrekový koberec spred víchrice nahradil rozmanitý ihličnato-listnatý les.
Pozrite si celú reportáž RTVS:
Lesníci vytvorili po kalamite medzinárodný výskumný tím. Ten porovnával vývoj lesa na plochách, kde polámané stromy odviezli a vysadili nové s tými, ktoré zostali bez zásahu človeka.
„Lesnícka činnosť zvyšuje diverzitu daného územia. Plochy ponechané na samovývoj predstavujú riziko z pohľadu šírenia podkôrneho hmyzu,“ uviedla vedúca Výskumnej stanice a Múzea TANAP-u Zuzana Homolová.
Ekológ a aktivista Erik Baláž to vidí inak. „Les sa obnovil sám, je veľmi rozmanitý, bolo to zadarmo. Myslím si, že v Tichej a Kôprovej sa podarila obrovská vec, pretože tým, že sa tam nezasiahlo, podarilo sa nám preukázať, že si príroda dokáže pomôcť sama.“
V jednom sa však zhodujú. Tatry sú aj dnes veľmi ťažko skúšané, ale nie extrémami prírody, no tlakom developerských a záujmových skupín
