Nadiu Comaneciovú svet nepozná iba ako držiteľku piatich zlatých olympijských medailí, či ako prvú športovú gymnastku na svete, ktorá na olympijskej súťaži dostala od rozhodcov najvyššiu možnú známku desať. Jedna z najlepších športovkýň histórie je známa aj ako žena, ktorú poznamenal komunistický režim v jej rodnej krajine. Legendárna rumunská gymnastka, ktorá ako štrnásťročná nechala výraznú stopu v histórii, oslávila v piatok (12. 11.) 60 rokov.
V trinástich rokoch majsterka Európy
Nadia Comaneciová sa narodila 12. novembra 1961 v rumunskom meste Onesti v rodine úradníčky a automechanika. Kým ju na školskom dvore neobjavil tréner Béla Karolyi, nemala o gymnastike ani potuchy.
Karolyi, o ktorého tvrdých trénerských metódach išli chýry, v Comaneciovej vycítil veľký talent i vôľu trénovať. Už ako 13-ročná zaznamenala prvý medzinárodný úspech, keď v roku 1975 na majstrovstvách Európy v nórskom Skiene získala tri zlaté a jednu striebornú medailu.
Najvyššiu známku dostala ako prvá v histórii
V tom istom roku na predolympijskej súťaži v Montreale vybojovala titul vo viacboji. O rok neskôr, 18. júla 1976, na olympijských hrách v Montreale, dostala za predvedený výkon na bradlách maximálnu známku desať.
„Odrazu to hrozne zahučalo z tribún, práve vo chvíli, keď som si hovorila, že by to mohlo byť tak 9,90. Otočila som sa k tabuli a na nej svietilo 1,00. Čože? Pozrela som nechápavo na ostatných z nášho družstva. A potom som si uvedomila – je to správne. Tabuľa nebola pripravená na známku 10,00. Nebolo tam dosť miesta pre štyri číslice,“ spomínala neskôr pre televíziu BBC.
Desiatku videla v Montreale ešte šesťkrát a celkovo vybojovala päť medailí, vrátane troch zlatých (bradlá, kladina, viacboj).
Zneužitá režimom
Montrealský úspech jej v rodnej krajine priniesol titul „Hrdinka socialistickej práce“, pričom sa stala najmladším Rumunom s týmto ocenením. Zázračné dievča ukazoval režim na rôznych banketoch a pred zahraničnými návštevami. Predovšetkým však dohliadal na to, aby neemigrovala do niektorej z vtedajších kapitalistických krajín.
Ocitla sa v rukách režimu, ktorému nekompromisne vládol Nicolae Ceausescu, čo poznačilo na určitý čas jej dospievanie aj športovú kariéru. Odišla od trénera Karolyiho aj z rodného mesta Onesti. Na príkaz Ceausescua sa presťahovala do Bukurešti, kde ju čakali ťažké časy a prišiel aj výkonnostný pád.
Ceausescu nechal mladú gymnastku odpočúvať a sledovať tajnou políciou Securitate, každý jej krok bol pod kontrolou. Diktátorov syn Nicu ju mal zasa týrať fyzicky. „Nicu používal Nadiu ako hračku pre svoju vlastnú zábavu,“ povedala matka gymnastky, podľa ktorej jej dcéru znásilnil, keď mala len 17 rokov, neskôr ju mal biť a raz dokonca vytrhať nechty.
Koniec kariéry
V roku 1978 na svetovom šampionáte v Štrasburgu bojovala s nadváhou a pád z bradiel ju odsunul na 4. miesto v jej silnej disciplíne. Aj napriek nie najlepšej forme získala titul na kladine a striebro v súťaži družstiev a preskoku.
Po návrate k trénerovi Karolyimu v roku 1979 už znova štíhla Comaneciová získala tretí titul majsterky Európy vo viacboji za sebou, čo sa pred ňou nikomu nepodarilo.
Na majstrovstvách sveta v závere roka v americkom Fort Worthe dostala známku 9,95 na kladine a pomohla Rumunsku získať prvú tímovú zlatú medailu.
Štartovala aj na OH 1980 v Moskve, kde dosiahla zlato na kladine a v prostných a striebro v súťaži družstiev. Posledným veľkým podujatím v jej kariére bola Svetová letná univerziáda v roku 1981 v Bukurešti, na ktorej ako 19-ročná vybojovala v domácom prostredí všetkých päť zlatých medailí v individuálnych súťažiach.
Keď v roku 1981 manželia Károlyiovci emigrovali do USA, režim začal Comaneciovú strážiť ešte úzkostlivejšie. Nesmela vycestovať do zahraničia, výnimkou boli súťaže v bývalom Sovietskom zväze a na Kube.
V roku 1984 jej bolo umožnené štartovať pod prísnym dohľadom osobných strážcov na OH v Los Angeles, ale v tom čase bola už len svojím tieňom spred roku 1981. Rozhodla sa ukončiť kariéru a začala sa venovať trénerstvu.
Skončila ako 5-násobná olympijská šampiónka, 2-násobná majsterka sveta a 9-násobná majsterka Európy.
Útek z Rumunska
Najväčšie dobrodružstvo jej života však malo len prísť. V roku 1989 emigrovala z Rumunska. Americké médiá to označili za „útek desaťročia.“
„O úteku z Rumunska som veľmi nepremýšľala. Bolo to okamžité rozhodnutie, nevedel som, do čoho idem,“ povedala neskôr.
Pomohol jej Constantin Panait, Rumun žijúci v Kalifornii, ktorého poznala len niekoľko dní. Cez Maďarsko sa dostala do Viedne, kde na americkom veľvyslanectve získala politický azyl. Kým sa ukrývala, jej dom v Bukurešti vyplienila tajná polícia.
Za Panaitom potom odišla do Spojených štátov. Cestovali spolu po USA a ona za peniaze dávala médiám rozhovory. Svojho partnera neskôr obvinila z týrania a z krádeže 150 000 dolárov.
Po rozchode s Panaitom sa venovala predvádzaniu oblečenia a reklame. Zoznámila sa s americkým gymnastom, olympijským víťazom zo roku 1984 a trénerom Bartom Connerom. V roku 1996 sa zosobášili a o desať rokov neskôr sa im narodil syn Dylan.
Comaneciová vyhrala anketu o najlepšiu športovkyňu storočia. V roku 1999 sa tiež stala prvou športovkyňou pozvanou do Organizácie Spojených národov, kde svojím prejavom otvorila Medzinárodný rok dobrovoľníkov 2000.
Od 29. júna 2001 je občiankou USA. Venuje sa trénovaniu gymnastiky a charitatívnej činnosti. V decembri 2003 vydala knihu Letters To A Young Gymnast.
