Popredná speváčka ľudových piesní, dlhoročná rozhlasová redaktorka a etnografka Darina Laščiaková sa dožíva významného životného jubilea 90 rokov.
Slovenskú ľudovú pieseň si bez Dariny Laščiakovej nemožno predstaviť, ale rovnako to platí aj v obrátenom garde. Populárna speváčka ľudových piesní a folklórna hudba sú ako spojené nádoby, ktoré spolunažívajú vo vzájomnej úcte, láske a symbióze celé desaťročia.
Spevom chce ľuďom robiť radosť
„Ak ľuďom urobím radosť svojím spevom, vďačne im zaspievam. To je môj životný údel, a tomu, kto mi ho dal, musím ešte všeličo splatiť,“ toto vyznanie speváčky prináša na úvod svojej knihy nazvanej Darina Laščiaková – Cesty za ľudovou piesňou (2018) jej autorka Miriam Gažová, V knihe zoširoka predstavuje legendárnu interpretku slovenských ľudových piesní.
Darina Laščiaková, rodená Gažová, sa narodila 23. novembra 1931 v Tvrdošíne. Po maturite na gymnáziu v Trstenej prišla začiatkom 50. rokov do Bratislavy. Štúdium hudobnej vedy a národopisu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) ukončila v roku 1956 diplomovou prácou na tému K problematike goralskej hudobnej kultúry na severnej Orave.
V roku 1961 nastúpila ako redaktorka do Československého rozhlasu v Bratislave, kde pracovala 33 rokov. V Redakcii ľudovej hudby vytvorila množstvo hudobno-slovných relácií a cyklov, mapujúcich tradičnú kultúru slovenského ľudu. Spomenúť možno napríklad Listujeme v zbierkach ľudových piesní, Večery pri ľudovej hudbe, Piesne moje, piesne, Z mojej domoviny alebo Hory, ľudia a pieseň.
Spomienky na tieto cesty za ľudovou piesňou zachytila tiež vo svojej publikácii Život s piesňou (2005). Aj v textoch tejto knihy cítiť jej vrúcny a úprimný, spontánny i kultivovaný vzťah k ľudovej hudbe.
Jej prvým honorárom bola malinovka
Pochádza z hudobne nadanej rodiny. Už v útlom veku vystupovala ako speváčka pri rôznych príležitostiach v Tvrdošíne. Svoje prvé vystúpenie absolvovala ako dva a pol ročná a jej prvým honorárom bol pohár vody s malinovou šťavou. „Samozrejme, že ma učili spievať. Dosť ťažké piesne som spievala už ako dvojročná,“ povedala v relácii RTVS Anjeli strážni. „Vždy som bola rada, keď ma niekto požiadal, aby som spievala,“ dodala.
Počas štúdií na vysokej škole sa stala Darina Laščiaková členkou a sólistkou súboru Lúčnica. Neskôr nahrávala s ľudovými hudbami Eugena Farkaša, Rinalda Oláha a Slávka Volavého, ale najmä s Orchestrom ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu v Bratislave (OĽUN), s ktorým spolupracovala od jeho vzniku v roku 1976.
Na medzinárodnej súťaži rozhlasových nahrávok Prix de musique folklorique de Radio Bratislava získala za interpretáciu tri razy zlatú a raz striebornú medailu.
Množstvo jej nahrávok s OĽUN-om a so SĽUK-om vyšlo na gramoplatniach a cédečkách. Absolvovala stovky koncertov a vystúpení na rôznych podujatiach a festivaloch doma i v zahraničí.
V jej podaní sú známe najmä piesne z rodného oravského regiónu, vrátane prekrásnej a nezabudnuteľnej svadobnej odobierky Zbohom ostávajte, mamičkine prahy. Účinkovala aj v niekoľkých filmoch ako napríklad Balada o Vojtovej Maríne (1964), Kubo (1965) a Môj vienok zelený (1968).
„Hlboko sa zapísala do sŕdc širokej kultúrnej verejnosti. Spevu zasvätila život a ľudové piesne sa stali jej životnými sprievodcami. Nečudo, že jej piesne a spev s jej vlastným osobitým štýlom prejavu zostávajú zaznamenané v rôznych dokumentoch ako vzácne umelecké hodnoty, ktoré jedinečne obohatili našu celonárodnú ľudovú kultúru,“ povedal o tvorbe Dariny Laščiakovej etnomuzikológ Ondrej Demo, ktorý s ňou tri desaťročia (1961-1991) pracoval v Redakcii ľudovej hudby Československého rozhlasu v Bratislave.
Zaslúžilá umelkyňa (1975) Darina Laščiaková získala za svoju tvorbu viacero uznaní a ocenení. V roku 2009 sa stala nositeľkou Krištáľového krídla za celoživotné dielo a v roku 2013 jej prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadny prínos do slovenskej kultúry.
