Autor desiatich celovečerných filmov (napríklad Pavilón šeliem, Štvrtý rozmer, Zima kúzelníkov) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského filmu. Dušan Trančík sa režisérsky podpísal aj pod dokumentárne a publicistické projekty.
Narodil sa 26. novembra 1946 v Bratislave. Film ho zaujal ešte počas strednej školy, po maturite sa zamestnal ako osvetľovač a asistent produkcie. V roku 1964 sa prihlásil na Filmovú a televíznu fakultu Akadémie múzických umení v Prahe, ktorú absolvoval ako majster strihovej skladby v roku 1970.
Nová vlna kinematografie
Už počas štúdií dostal šancu pracovať v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave, kde pripravil viacero dokumentárnych filmov. Debutoval v roku 1968 snímkou Fotografovanie obyvateľov domu, za ktorú získal hlavnú cenu v kategórii hraných a experimentálnych filmov na Dňoch krátkeho filmu v Karlových Varoch o rok neskôr.
V tomto období vznikol napríklad aj dokument o následkoch sovietskej okupácie Tryzna (1969) alebo stredometrážny hraný film o hľadaní pravdy Šibenica (1969).
Väčšina jeho tvorby vznikala koncom 70. a predovšetkým v 80. rokoch minulého storočia. Zaujímali ho najmä morálne otázky súčasného človeka či hľadanie zmyslu existencie.
„Prišiel som do kinematografie na konci česko-slovenského filmového zázraku, takzvanej novej vlny. V 70. roku všetko zamkli. Filmy ako Fotografovanie obyvateľov domu či Šibenica, skončili v trezore a vtedy prešli veľmi ťažkým schvaľovaním, kde mi radili, aby som to a to vystrihol,“ povedal v Rádiu Slovensko Trančík.
Desať celovečerných filmov
Po roku 1976 začal nakrúcať celovečerné filmy ako popredný režisér Štúdia hraných filmov na Kolibe v Bratislave. Do konca 80. rokov zrežíroval desať celovečerných filmov.
Po debute Koncert pre pozostalých (1976) pribudli do jeho filmografie diela Víťaz (1978), Fénix (1981), Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1983), Iná láska (1985), Víkend za milión (1987), Mikola a Mikolko (1988), Sedem jednou ranou (1988) a Keď hviezdy boli červené (1990).
„Vedel ako ukázať, že aj v dobe normalizácie sa dalo experimentovať, dali sa robiť inovácie a aj za cenu osobnej odvahy sa dali robiť také umelecké riešenia, ktoré neboli ani propagandou, ani hanbou. To obdobie zázračne preplával bez nejakej veľkej ujmy, aj keď mal zakázané filmy. To si veľmi vážime, pretože jeho filmy vytyčujú medzníky tvorby slovenskej kinematografie, ktoré by bez neho možno ani neboli,“ povedal o režisérovi filmový kritik a teoretik Martin Ciel pre Rádio Regina.
Ocenené diela
Jeho diela boli viackrát ocenené na domácich i medzinárodných prehliadkach a festivaloch.
V roku 2017 na filmovom festivale Artfilmfest získal ocenenie Zlatá kamera. „Cena je pre mňa prekvapením, veľmi som sa jej potešil,“ povedal vtedy Trančík.
Na festivale predstavil divákom svoje dva filmy, z toho jedným bol dokument Hodina dejepisu, v ktorom gymnazisti maďarských a slovenských škôl reflektujú trianonskú zmluvu. „Myslím si, že je to najlepší dokument, aký sa mi podarilo spraviť. Hlavne preto, že som veľmi nerežíroval,“ doplnil s tým, že na Slovensku je veľmi veľa režisérov.
Pôsobil aj ako predseda Slovenského filmového zväzu, Asociácie slovenských filmových režisérov a podpredseda Filmovej a televíznej akadémie.
V roku 2002 sa ako generálny riaditeľ Sekcie médií a audiovízie Ministerstva kultúry SR podieľal na príprave a presadzovaní návrhu zákona o audiovizuálnom fonde.
