Patril k najpopulárnejším slovenským hercom. Jeho majstrovstvo sa naplno prejavilo nielen na divadelnej scéne či pred filmovou a televíznou kamerou, ale aj pred rozhlasovým mikrofónom. Bol komikom, ktorý vedel výborne stvárniť aj vážne a smutné úlohy. Reč je o hereckej legende Františkovi Dibarborovi. Od jeho narodenia uplynulo v piatok (19. 11.) presne 105 rokov.
Herectvo až po futbale a hokeji
Pozornosť upútal už svojím neobvyklým priezviskom. Jeho starý otec Giacomo DiBarbara bol totiž taliansky podnikateľ z Udine, ktorý vlastnil pri Viedni továreň na výrobu textilných farieb.
František Dibarbora sa narodil 19. novembra 1916 v Bratislave ako najmladšie z ôsmich detí. Predtým, než sa stal hercom, vynikal v športe. Jeho veľkou záľubou bol futbal. S futbalovou loptou to vďaka talentu dotiahol až do dorasteneckého tímu chýrneho Športového klubu Bratislava.
Úspechy však nedosiahol len v najpopulárnejšom letnom športe v krajine, ale aj v tom zimnom. Ako hokejový brankár si dokonca obliekol slovenský reprezentačný dres.
Pre kariéru herca sa rozhodol v roku 1934, keď ho prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave. Po jej ukončení v roku 1938 nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla (SND).
Rozsiahle pôsobenie nielen na divadelných doskách
Na doskách SND vytvoril viac ako 200 rôznorodých hereckých kreácií. Zažiaril najmä v inscenáciách Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru a Kým kohút nezaspieva.
Pre nepohodu so slávnymi režisérmi ušiel z prvej divadelnej scény na operetné javisko, kde ho obsadili do operiet skladateľov Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka. Dibarbora v nich hrával a spieval s takými subretami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová.
Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Nová scéna. Do SND opätovne vstúpil v roku 1951, keď sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch, Višňovom sade i Šašovskej komédii.
K nezabudnuteľným javiskovým rolám Františka Dibarboru patrila napríklad aj postava Gejzu Galibu v Žobráckych dobrodružstvách, postava liftboja v Sóle pre bicie (hodiny) od Osvalda Zahradníka či kreácia v satirickej komédii bulharského dramatika Jordana Radičkova Pokus o lietanie.
Pred kamerou exceloval vo viacerých klenotoch slovenskej kinematografie vrátane filmov Varúj…! (1946), Vlčie diery (1948), Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Šťastie príde v nedeľu (1958), Skalní v ofsajde (1960), Jánošík I., II. (1962), Ivanov (1963), Majster kat (1966) alebo Smrť šitá na mieru (1979).
Televíznu filmografiu Františka Dibarboru tvoria známe snímky ako Sám vojak v poli (1964), Portrét Doriana Graya (1969), Bačova žena (1972), Louis Pasteur (1977), Zbojníci (1978), Chlap prezývaný Brumteles (1982) alebo Tá tajovská voda mútna (1987).
Milý múdry klaun
V rozhlase sa umelec stal známym a obľúbeným vďaka svojmu charakteristickému hlasu, úsmevu a kope energie, čo bolo počuť z rozhlasových dramatizácií pre dospelých, ale aj z rozprávok. Pôsobil tiež ako pedagóg na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU).
V archíve RTVS sa nachádza 374 rozhlasových hier s jeho menom, a to bez zarátaného množstva zábavných programov. Rozhlasové pásmo o živote a tvorbe Františka Dibarboru nazval Emil Benčík Milý múdry klaun (2003). Tak ho totiž nazývali jeho kolegovia, priatelia i ctitelia.
Patril k najlepším estrádnym a kabaretným umelcom v krajine. Ako všestranná tvorivá osobnosť vyznával zásadu, že herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať.
Veselých úloh sa časom prejedol
Ľuďom imponovali jeho postavy, ktoré neboli „satiricky uštipačné“, ale „humorne milé, so zacharovskými črtami, dobráci, ktorí zabávali okolie akoby proti svojej vôli“. Týmito slovami ho opísal aj kritik Ladislav Čavojský.
Samotný herec priznal, že televízne postavy ho viac bavia vtedy, keď ich študuje. „Keď považujem svoje úlohy za vytvorené, vtedy ma už nezaujímajú. Ja sa musím zaoberať tým, čo príde. To, čo ma zaujíma, je tvorba pri divadle, tá nikdy nekončí,“ hovoril Dibarbora pre Slovenský rozhlas v relácii Rádiovíkend ešte v roku 1981.
Sprvu ho obsadzovali do komediálnych úloh, ktoré potom vystriedali charakterové roly. „Bol som veselý a žoviálny chlapec. Všetkého sa však človek preje. Prejedol som sa veselých úloh, všetko to bolo skoro na jedno kopyto, potom som preto prešiel k polovážnym až k vážnym úlohám,“ spomínal.
Samotné herectvo označil za povolanie, ktoré je rizikové. „Rizikové je to v tom, že človek tvorí, voľačo dáva na trh a nie vždy to musí byť tá najlepšia kvalita. V tom, akú hodnotu človek vytvorí, v tom je to rizikové a nevieme, ako to divák príjme. Donesieme dobrý tovar na trh alebo nejaký horší tovar,“ konštatoval.
Vždy si ho však naplno užíval. „Teší ma to, že keď idem po ulici, ľudia sa na mňa usmievajú, aplaudujú v divadle. Zbiera sa to v duši každého herca,“ netajil.
Milovali ho diváci aj kolegovia
O Dibarborovi sa hovorilo, že aký bol na javisku, takého ho poznali aj osobne. Mal rád aj elektrické vláčiky. Herec Ladislav Chudík o ňom dávnejšie hovoril, že i keď mal malý priestor, herecký výstup zahral tak, že dostal otvorené aplauzy na otvorenej scéne. Zabávačom bol podľa neho aj v súkromí.
„Bol to parádny herec, bol jeden z našich najobľúbenejších vo vnútri súboru. Keď sme chodili na zájazdy SND do Poľska, Juhoslávie či Maďarska, on v autobuse vedel vytvoriť takú náladu, že sme ani nevedeli, ako ubiehajú hodiny. Chodil po autobuse, komentoval, reportoval v rôznych rečiach,“ priblížil pre RTVS.
„Keď začal spievať, celá sála burácala. Spieval Kristínku a bolo vidieť družicu, ako letí, on to hneď patrične okomentoval, ukázal na ňu, ľudia sa pozreli, ale hneď potom zase naňho. Bol oveľa dôležitejší ako tá družica,“ zaspomínala si jeho herecká kolegyňa Maja Velšicová.
Pre hercov bol autoritou, čo potvrdil pre RTVS aj Oldo Hlaváček. „Fero mal obrovskú danosť, že bol veľmi inteligentný človek a popri tom aj vzdelaný pán,“ povedal na jeho adresu.
Tragický koniec
Život Františka Dibarboru ukončila tragická autonehoda na novootvorenom bratislavskom Prístavnom moste, na následky ktorej zomrel 4. septembra 1987 v Bratislave vo veku 70 rokov.
Zaslúžilý umelec bol držiteľom Národnej filmovej ceny za herecký výkon v diele Vlčie diery, kde stvárnil nemeckého dôstojníka Hermanna Thieleho. Pamiatka na vynikajúceho herca a komedianta sa nachádza aj v kremnickej Uličke slávnych nosov.
V roku 2002 vyšiel v edícii Veľké osobnosti slovenského divadla zborník venovaný tomuto hercovi noblesy, komédie i tragiky.
