Svetoznámy taliansky filmový herec Marcello Mastroianni zomrel pred 25 rokmi – 19. decembra 1996. Patril k najlepším a najviac obdivovaným hercom sveta. Hral v 143 filmoch, bol trikrát nominovaný na Oscara a viac než tri desaťročia bol medzinárodne uznávanou filmovou hviezdou.
Románsky milovník s charakteristickým podmanivým pohľadom stvárnil nezabudnuteľné postavy v snímkach Sladký život (1960), Manželstvo po taliansky (1964), Ginger a Fred (1986) či Pret-a-porter (1994).
Po matke zdedil pracovitosť, po otcovi optimizmus
Marcello Vincenzo Domenico Mastroianni sa narodil 28. septembra 1924 v odľahlej horskej dedinke Fontana Liri v talianskych Apeninách. Jeho rodičia neboli veľmi bohatí. Matka Ida pochádzala zo židovskej rodiny, ktorá emigrovala z Ruska a žila v Nemecku.
Často sa sťahovali z miesta na miesto, až sa dostali do Talianska, kde sa Ida vydala. Svoje židovské korene pred deťmi celý život tajila – Marcello sa o nich dozvedel až v dospelosti. Po svojej matke zdedil pracovitosť, po otcovi nevyčerpateľný optimizmus.
Keď mal 4 roky, jeho rodina sa presťahovala do Turína. Marcello bol dobrým žiakom, maturoval na stavebnej priemyslovke a chcel sa stať architektom. Niekoľko rokov pracoval ako stavebný odborník. Mladíka s vášňou pre strieborné plátno to však najviac ťahalo k filmu a divadlu.
Bol väznený nacistami, podarilo sa mu utiecť
Ako pätnásťročný sa v úlohe komparzistu začal objavovať v dielach vtedajších slávnych režisérov, napríklad v snímke Marionette (1939) Carminea Galloneho.
Počas druhej svetovej vojny ho uväznili nacisti, no podarilo sa mu utiecť a skryť v Benátkach.
Tesne po vojne prijal miesto účtovníka v rímskej pobočke britskej distribučnej spoločnosti Eagle-Lion Films a po večeroch vystupoval na javisku univerzitného divadelného klubu.
V roku 1948 sa na divadelných doskách predstavil po boku Giulietty Masinovej v komédii Lea Ferrera Angelica. Ešte v ten istý rok získal profesionálne divadelné angažmán a stvárnil náročné úlohy v slávnych drámach ako Električka zvaná túžba, Smrť obchodného cestujúceho, Ujo Váňa alebo Tri sestry.
Takmer súbežne sa talentovaný herec začal objavovať na filmovom plátne. Sympatický a fotogenický Mastroianni sa dobre uplatňoval v úlohách veselého, počestného a zamilovaného mladíka, ktorý sa živí poctivou prácou, je vždy ochotný pomôcť a s úsmevom rieši svoje existenčné problémy.
V tejto polohe sa predstavil napríklad vo filmoch Le ragazze di Piazza di Spagna (Dievčatá zo Španielskeho námestia 1952), Cronache di poveri amanti (Kronika chudobných milencov, 1954), Padri e figli (Otcovia a synovia, 1957) alebo Il momento piú bello (Najkrajší okamih, 1957).
Bol miláčikom žien, sám seba považoval za nudného
Budúci idol mnohých žien považoval svoj vzhľad za obyčajný až nudný – 176 cm, beztvarý nos, príliš veľké pery a extrémne tenké ruky. Na vrchol popularity a slávy ho v roku 1960 katapultoval Felliniho film Sladký život, kde stvárnil cynického a bezcharakterného novinára Marcella Rubiniho.
Kým v konzervatívnom Taliansku vyvolal film nevídaný škandál a od katolíckej cirkvi získal označenie zakázaného filmu, na festivale vo francúzskom Cannes dostal Zlatú palmu.
Slávny režisér videl v charizmatickom Mastroiannim ideálneho predstaviteľa svojich filmov. „Marcello – to som vlastne ja,“ vyhlásil Fellini.
Mastroianni bol v tom čase už desať rokov ženatý s hereckou kolegyňou Florou Carabellovou a mal deväťročnú dcéru Barbaru. Príťažlivý muž v najlepších rokoch a na prvý pohľad očarujúci gentleman sa začal tešiť priazni fanúšičiek a hereckých kolegov.
Najskôr ho náhly záujem žien privádzal do rozpakov. Herec nemal vo zvyku zdieľať informácie o svojom milostnom živote, no niektoré z jeho románikov prenikli na verejnosť. Pripisuje sa mu vášnivý vzťah so Sophiou Lorenovou, ale obaja to dôrazne popreli.
So svojou ženou Florou sa napriek početným aféram nikdy nerozviedol, ale posledných 20 rokov žili oddelene. Ostali však dobrými priateľmi.
Nasledovali ďalšie úspešné filmy ako Roma (Rím, 1972), La Citta delle donne (Mesto žien, 1980) alebo Ginger a Fred (1986).
Obdivuhodný herecký talent Marcella Mastroianniho ocenili troma nomináciami na Oscara, a to za snímky Divorzio all’italiana (Rozvod po taliansky, 1961), Una Giornata particolare (Zvláštny deň, 1977) a Oci ciornie (Oči čierne, 1988).
Filmovými partnerkami uznávaného herca boli slávne a krásne herečky ako Claudia Cardinaleová, Brigitte Bardotová, Catherine Deneuveová či talianska diva Sophia Lorenová. S poslednou menovanou sa pred kamerami stretol v 13 filmoch.
Klasický taliansky pár vytvorili napríklad v komédii Ieri, oggi, domani (Včera, dnes a zajtra, 1963). Poslednými dielami hviezdneho Mastroianniho bola dráma Sostiene Pereira (1996) a štvorúloha vo filme Trois vies & une seule mort (Tri životy a jediná smrť, 1996).
Velikán zlatej éry talianskej kinematografie podľahol rakovine pankreasu 19. decembra 1996 vo francúzskom Paríži ako sedemdesiatdvaročný. V talianskom Ríme na pamiatku hereckej legendy stlmili svetlá a zastavili fontánu di Trevi, čím si uctili jeho slávnu scénu z filmu Sladký život.
