Tvorba Petra Zagara je charakteristická žánrovou pestrosťou počnúc symfonickou hudbou cez komornú až po kompozície pre divadelné predstavenia či film. Jeho meno je spojené aj so známymi hudobnými projektmi ako Ali ibn Rachid, Ospalý pohyb, Požoň sentimentál či Splnený zem. Pôsobí v zoskupení VAPORI del CUORE či v súbore VENI ensemble.
Významný skladateľ, klavirista a rozhlasový hudobný režisér Peter Zagar, sa v utorok (21. 12.) dožíva 60 rokov.
Inšpirovalo ho okolie, ohúrila učiteľka
Narodil sa 21. decembra 1961 v Bratislave. V rokoch 1971 až 1981 sa venoval hre na klavíri pod vedením Dagmar Pikalovej a kompozíciu súkromne študoval u hudobného skladateľa Víťazoslava Kubičku. Tí ho spolu s jeho rodičmi podporili v rozhodnutí stať sa hudobným skladateľom.
„O mojej profesionálnej dráhe rozhodli viaceré okolnosti a ľudia vrátane Kubičku. Svoju úlohu zohralo aj to, že som sa venoval hre na klavíri a mal som šťastie na dobrú učiteľku. Rodičia mi pomohli predovšetkým tým, že včas rozoznali moju inklináciu k hudbe a kúpili mi pianíno. Aj pri rozhodovaní, čí ísť študovať medicínu alebo hudbu rešpektovali moju vôľu a nechali to na mňa,“ uviedol Zagar pre agentúru TASR.
Pre RTVS si zaspomínal na učiteľku hry na klavíri Dagmar Pikalovú, ktorá hrala na klavíri známe etudy tak dobre, že mu po chrbte behali zimomriavky. „Pani Pikalová hrala etudu a každým taktom vo mne rástol pocit, že tam nemôžem len tak stáť a nehybne počúvať. Obdivoval som ju, závidel som jej, chcel som dokázať to, čo ona, chcel som sa naučiť Chopinovu etudu a zahrať ju tak hladko a plasticky ako ona,“ cituje Zagara web Rádia Devín.
Výrazne ho ovplyvnila aj hudba nemeckého hudobného skladateľa 19. storočia – Johannesa Brahmsa. „Jeho hudba bola pre mňa akýmsi zjavením vo veku, keď som bol celkom pohltený rockom a skupinami ako Pink Floyd,“ zaspomínal si dnes už renomovaný hudobný skladateľ.
Lyon, Philadelphia aj RTVS
V rokoch 1981 až 1986 študoval kompozíciu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u profesora Ivana Hrušovského. Od roku 1987 do roku 1992 bol hudobným režisérom v Slovenskom rozhlase. V roku 1992 absolvoval šesťmesačný študijný pobyt vo Francúzsku.
Po návrate pôsobil do roku 1994 v Slovenskej filharmónii. Stáž v štúdiách GRAME v Lyone absolvoval v roku 1994. V rokoch 1994 až 1997 bol v slobodnom povolaní.
Štipendistom v ArtsLink vo Philadelphii bol v rokoch 1999 a 2000. Na Oddelení edičnej činnosti Hudobného centra v Bratislave, ktoré vydáva noty, mesačník Hudobný život a knihy o hudbe, pracoval v rokoch 2000 až 2016.
V súčasnosti je hudobný režisérom v Slovenskom rozhlase, kde zodpovedá za umeleckú kvalitu hudobných nahrávok realizovaných v štúdiách a za kvalitu záznamov koncertov.
Žánre ako súčasť vyššieho celku
Hudbu skladá väčšinou vtedy, keď vie, že je o ňu záujem. Keď ho osloví konkrétny interpret alebo dramaturg či režisér. „Čisto pre seba skladám menej, tlak objednávky je pre mňa prospešný,“ dodal.
Tiež uviedol, že rád spolupracuje s hudobníkmi, ktorých nepoznačila rutina, a ktorí sú otvorení skúšať nové postupy, ale zároveň majú v malíčku remeslo.
„Hudobné žánre beriem ako súčasti väčšieho celku. Známa veta o tom, že existuje iba dobrá a zlá hudba, podľa mňa platí. Trochu to komplikuje skutočnosť, že nie všetci považujeme za dobré to isté. Vtedy je dobré zamyslieť sa nad problematikou vkusu. Prečo je otázka vkusu taká citlivá? Lebo vkus zasahuje do samého jadra osobnosti, súvisí s povahovými črtami, s hodnotovou orientáciou človeka,“ priblížil.
„Rôzne hudobné žánre sú pre mňa ako rôzne nálady, rôzne mentálne rozpoloženia, rôzne aspekty tej istej reality. Sú to taktiež rôzne vyjadrovacie jazyky a niekedy mám chuť zmeniť jazyk, používať prostriedky, ktoré sa v iných kontextoch nedajú použiť,“ vysvetlil svoje žánrové rozpätie.
Viackrát ho ocenili
Zagarove skladby, v ktorých cítiť snahu o syntézu klasických kompozičných postupov so súčasnými skladateľskými tendenciami, reprezentujú napríklad diela ako Koncert pre orchester (1986), Stabat mater (1988), Hudba k videu (1990), Štyri skladby pre sláčikové nástroje (1993), Apocalypsis Ioannis (1997), alebo V kruhu (2015) či Monolit (2018). Na svojom konte má aj „rodinnú“ operu Rozprávka o šťastnom konci (2019).
Cenu Slovenskej muzikologickej asociácie za dielo Bozkali sa a plakali… dostal v roku 1995. Divadelnou cenou Dosky ocenili v roku 1998 jeho scénickú hudbu k predstaveniam Pytačky a Medveď, ktoré uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Jeho dielo Kvinteto ocenili v roku 1999 Cenou Jána Levoslava Bellu.
Jeho umeleckú tvorbu v súčasnosti ovplyvňuje aj pandémia. „Napríklad, ani nie rok po premiére mojej opery v SND, sa predstavenia zrušili a doteraz neboli obnovené. Aj teraz v decembri sa mal konať koncert z mojich skladieb, bol však odložený na neurčito,“ skonštatoval pre TASR.
