Bol členom hereckého súboru divadla Nová scéna v Bratislave. Známy bol aj televíznym divákom. Pred kamerou sa objavil prvý raz v roku 1964, postupne sa stal mimoriadne obsadzovaným hercom. Venoval sa tiež dabingu. Taký bol herec Bronislav Križan, ktorý by sa v piatok (3. 12.) dožil 80 rokov.
Narodil sa 3. decembra 1941 v Bratislave. Štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave absolvoval v roku 1967. V rámci povinnej vojenskej služby bol členom Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (neskôr Armádny umelecký súbor).
Široké portfólio charakterov postáv
Svoj prvý angažmán získal v Krajskom divadle v Nitre, na ktorého javisku odohral dve sezóny. Od roku 1972 bol členom Poetického súboru Novej scény v Bratislave.
V roku 1976 tento súbor pričlenili k hereckému súboru Novej scény, kam prešiel aj Bronislav Križan. Na javisku ho diváci mohli vidieť do roku 1998, pričom posledné dva roky 1996 až 1998 bol umeleckým šéfom divadla.
Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, bol napríklad Obhajca v Hájnikovej žene (1976), Dr. Pysk v Tanci nad plačom (1978) alebo Bielik v Pomocníkovi (1979).
Hlasovo a excentricky výrazný
Vo svojich prvých filmových postavách stvárňoval predovšetkým mladíkov s výrazným hlasovým a energickým prejavom.
Na filmovom plátne debutoval malou rolou vo vojenskom triptychu Sám vojak v poli (1964) režiséra Otta Haasa. O rok neskôr nasledovala rola Igora Hamara vo filme Námestie svätej Alžbety. Známy román Rudolfa Jašíka preniesol do filmovej podoby režisér Vladimír Bahna.
Objavil sa aj v televíznom filme Živý bič nakrútenom podľa románu Mila Urbana (1966). Väčší priestor dostal aj v ďalšej vojnovej snímke Veľký noc a veľký deň, ktorú Štefan Uher nakrútil v roku 1974 podľa predlohy Alfonza Bednára.
Titulnú rolu mu venoval režisér Ivo Novák vo filme Na konci světa (1975). Hral vo filmoch Desať percent nádeje (1976), Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (1977).
Často hral tiež v televíznych rozprávkach, napríklad Zlatá priadka (1975), Sokoliarova dcéra (1981), Tri nevesty (1982) či v sfilmovaných dielach slovenskej klasiky ako bola Kukučínova próza Dies irae (1984).
Objavil sa aj v seriáloch
Bronislav Križan si zahral aj v televíznych seriáloch Jedenáste prikázanie, Nech žije deduško, Povstalecká história, Roky prelomu. Venoval sa tiež dabingu a bol aj pedagógom na Bratislavskom konzervatóriu.
Ako posledný v roku 1996 dokončil film Všetci ľudia budú bratia – podľa známeho románu J. M. Simmela a televíznu adaptáciu známeho eposu P. O. Hviezdoslava Herodes a Herodias.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
Bronislav Križan zomrel po dlhej a ťažkej chorobe v Bratislave 20. decembra 2012. Jeho dcéra Katarína sa, podobne ako on počas života, venuje dabingu.
