Dušan Kováč je popredný slovenský historik, ktorý sa venuje slovenským a stredoeurópskym dejinám 19. storočia a prvej polovici 20. storočia. Na svojom konte má však okrem historických publikácií aj básnickú zbierku, prozaické knihy, rozhlasové a televízne hry. Jeho nevlastným bratom bol prezident Slovenskej republiky (SR) Michal Kováč (1930-2016).
V pondelok (3. 1.) oslavuje Dušan Kováč, člen a korešpondent Kráľovskej historickej spoločnosti v Londýne, 80 rokov.
Až k šéfovi Historického ústavu SAV
Narodil sa 3. januára 1942 v Humennom. V rokoch 1956 až 1959 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v rodnom meste. Po maturite pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Odbor histórie a ruštiny úspešne ukončil v roku 1964. Ako stredoškolský učiteľ pôsobil v rokoch 1965 až 1966 v Partizánskom a v rokoch 1966 až 1968 v Bratislave.
V Ústave dejín európskych socialistických krajín Slovenskej akadémie vied (SAV) pracoval od roku 1968 do roku 1981. Odtiaľ prešiel do Historického ústavu SAV, ktorý viedol ako riaditeľ v rokoch 1990 až 1998. V predsedníctve SAV pôsobil ako vedecký sekretár (1998 až 2005) a neskôr ako podpredseda pre spoločenské vedy.
Absolvoval aj študijné pobyty v Spojených štátoch amerických (1991), v Spojenom kráľovstve (1994) a dvakrát v Rakúsku (1992 a 1996).
Literárne činný je Dušan Kováč od stredoškolských štúdií, keď prispieval do študentského časopisu Cesta mladých. Neskôr publikoval poéziu i prózu v literárnych časopisoch ako Mladá tvorba, či Slovenské pohľady.
Mnohostrannosť tvorby
Knižne debutoval zbierkou poviedok Prevteľovania (1971), v ktorej nadviazal na tradície lyrizovanej prózy. Pokusom o experiment bola básnická zbierka Zväčšeniny (1973). V spolupráci s Jánom Gazdíkom vydal knižku Kolejáci (1990) o slovenských študentoch v pražskej „Štefánikovej koleji“. Jeho zatiaľ poslednou prozaickou knihou je Virtuálny faun (2021).
Pre deti napísal cyklus poviedok Tajomstvá (1978), v ktorých umelecky stvárnil vážne aj veselé príhody chlapca z predmestia. Nasledovali prózy Prvý deň prázdnin (1981) a Deväť studničiek (1984) určené tiež mladším čitateľom.
Kováčovu mnohostrannosť dokazujú rozhlasové hry Biela prašná cesta (1974) alebo Studňa (1980) – zasadená do športového prostredia zo života dospievajúcej mládeže. Pre televíziu napísal scenáre hier ako Chlapské leto (1975), Yetiho stopy (1976), S vetrom vo vlasoch (1979) alebo Brat kúzelníkovho brata (1982).
Vo svojich historických odborných prácach sa zameral na medzinárodné mocensko-politické sily ovplyvňujúce v 19. a 20. storočí vývoj v stredoeurópskom regióne, vrátane Slovenska.
Je autorom diel ako Slovensko v Rakúsko-Uhorsku (1995), Bratislava 1939 až 1945 (2006), Sondy do slovenských dejín v dlhom 19. storočí (2013), Spoločnosť na Slovensku v dlhom 19. storočí (2015), Príbeh priateľstva (2020), či Milan Rastislav Štefánik/Krátky životopis (2020).
V ktorej dobe by rád žil?
V talkshow Anjeli strážni pred takmer tromi rokmi spomínal, že ak by si mal z historického hľadiska vybrať dobu, v ktorej by chcel žiť, bol by to zrejme prelom 19. a 20. storočia.
„Bola to doba, kedy neboli vojny a vznikalo moderné umenie či moderná veda – Einsteinova teória relativity či psychoanalýza (Sigmunda) Freuda. Zrejme vtedy ľudstvo ešte nebolo natoľko dotknuté modernou technológiou, ľudia chodili pešo, aj po blate. Bola to doba prerodu a ľudia boli zrejme aj pokojnejší a žili si v kaviarňach, spoločensky medzi sebou komunikovali. Máloktorú dobu nájdete takú, kde sú len pozitívne stránky,“ skonštatoval pre RTVS.
Dušan Kováč je členom Maďarskej a Rakúskej akadémie vied. Predsedal Slovenskému národnému komitétu historikov a bol členom Vedeckého kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy. Je tiež korešpondujúcim členom britskej Kráľovskej historickej spoločnosti (The Royal Historical Society) v Londýne a členom Collegium Carolinum v nemeckom Mníchove.
Za svoju prácu ho ocenili Pribinovým krížom II. triedy (2003). V roku 2004 získal prestížne rakúske ocenenie Herderovu cenu, ktorá sa udeľuje za podporu kultúrnych vzťahov s krajinami východnej Európy a je prejavom ocenenia najvýznamnejších príspevkov z týchto krajín k európskej kultúre.
