Akademik Slovenskej akadémie vied, fyzik a chemik, zakladateľ teoretickej polarografie či autor prvej slovenskej učebnice fyziky.
Dionýz Ilkovič sa natrvalo zapísal do slovenskej vedy viacerými skutočnosťami. Spomedzi nich je najvýznamnejšia jeho účasť na zakladaní polarografie, v súčasnosti významnej súčasti analytickej chémie, pod vedením profesora Jaroslava Heyrovského, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny.
Ilkovič sa narodil 18. januára 1907 v Šarišskom Štiavniku v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Po maturite na gymnáziu v Prešove študoval v Prahe na Fakulte strojníckej a elektrotechnickej na Českom vysokom učení technickom (ČVUT).
Ilkovičova rovnica
Po roku prešiel na Prírodovedeckú fakultu Karlovej univerzity. Po ukončení vysokoškolského štúdia pracoval niekoľko rokov u profesora Jaroslava Heyrovského.
V roku 1934 Ilkovič sformuloval vzťah závislosti medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou elektrolyzovaného roztoku a veličinami charakterizujúcimi kvapkovú ortuťovú elektródu. Tento vzťah opísal v sérii článkov a v jednom z nich ho vyjadril rovnicou, neskôr známou ako Ilkovičova rovnica.
Profesor Rudolf Brdička sa po rokoch o nej vyjadril slovami: „Dômyselne odvodená rovnica sa stala medzníkom vo vývoji polarografickej metódy. Jeho korekcia na konvekciu kvapaliny svedčí o fyzikálnom dôvtipe, ktorý ho vždy viedol k jednoduchej a matematickej formulácii problému. Všetky neskoršie a zložitejšie odvodenia dospeli prakticky k tomu istému výsledku.“
Článok sa stal najcitovanejším článkom slovenského autora v oblasti fyzikálnej chémie. Vedecké štúdie základného významu, zaradené do monografie Polarografie (1940), Dionýza Ilkoviča zaradili medzi svetových klasikov elektrotechnickej metódy polarografie.
Obľúbený medzi študentmi
Ilkovič sa venoval aj lietaniu, neskôr predsedal Slovenskému národnému aeroklubu. Dva roky (1937-1938) pracoval v elektrotechnickom ústave na francúzskej Sorbonne v Paríži, potom pracoval v Prahe ako stredoškolský profesor.
Po príchode do Bratislavy v roku 1940 sa venoval prevažne pedagogickej práci a zveľaďovaniu Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT), v ktorej bol profesorom fyziky a súčasne prednášal aj na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Ako uvádza Slovenská akadémia vied (SAV), podľa vyjadrení svojich žiakov bol Ilkovič osobnosťou, ktorú charakterizovala nielen výnimočná vedecká erudícia a úžasná pracovitosť, ale aj výnimočné charakterové vlastnosti. Jeho vzťah k študentom predstavuje i skutočnosť, že za študijnú literatúru, ktorú napísal, si nežiadal honorár, lebo tým by sa pre študentov predražila.
Autor učebnice fyziky
Vrcholom jeho tvorby učebných textov sú dve učebnice, ktoré vyšli po vojne – Vektorový počet a obsiahla učebnica Fyzika, ktorá vyšla v piatich vydaniach v celkovom náklade 40 000 kusov.
Inicioval tiež založenia Matematického a Fyzikálneho ústavu SAV. Vo vlastnej bádateľskej práci sa zaoberal problémami teoretickej fyziky – termodynamikou, elektrodynamikou, teóriou relativity a jadrovou fyzikou.
Ilkovič zomrel 3. augusta 1980 v Bratislave.
Za svoje zásluhy získal viacero významných ocenení, ako sú napríklad titul Doctor honoris causa Univerzity Komenského, Čestná Heyrovského plaketa ČSAV, Medaila J. A. Komenského.
