Tvorba Jozefa Kostku, ktorého označujú za klasika slovenskej sochárskej moderny, patrí k základným a neodmysliteľným hodnotám slovenského novodobého sochárstva 20. storočia. Od narodenia popredného slovenského sochára uplynie v sobotu (29. 1.) 110 rokov.
Jozef Kostka sa narodil 29. januára 1912 v Stupave v starej habánskej, džbánkarskej rodine. Jeho prvým učiteľom bol strýko, ľudový keramikár Ferdiš Kostka – v jeho džbánkarskej dielni okúsil prvé dotyky s umením.
Nadanie po svojich predkoch zúročil najskôr na Umeleckopriemyselnej škole v Brne (1929-1932) a následne na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1932-1937). V období rokov 1938-1939 absolvoval študijný pobyt v Paríži na l´Ecole des Beaux Arts.
Po návrate domov sa bezprostredne zapojil do kultúrneho života v Bratislave. Od roku 1940 pôsobil ako pedagóg na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT) a v roku 1949 stál pri zrode Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU), ako aj pri založení Slovenskej národnej galérie (SNG). Na VŠVU pôsobil v rokoch 1955 až 1959 ako rektor.
Obdobie normalizácie
Spoločenská angažovanosť v období Pražskej jari postihla v normalizačnom období aj Jozefa Kostku. Sovietske tanky a invázia do Československa v roku 1968 zmarili nádeje na slobodný vývoj a v roku 1973 musel Vysokú školu výtvarných umení opustiť. Pritom práve koncom šesťdesiatych rokov sa nachádzal na vrchole svojich tvorivých síl, keď v roku 1967 získal titul národný umelec.
Jozef Kostka priniesol na Slovensko impulzy českej sochárskej školy 20. storočia, ale aj francúzskeho sochárstva od Auguste Rodina po Aristida Maillola. Jeho „živé“ sochy, ktoré zostúpili z piedestálu statických pomníkov, prijala mladá básnická generácia s nadšením. Poet Rudolf Fabry ich nazval „básnickými sochami – sochárskymi básňami“.
Rané plastiky Jozefa Kostku Dievča s drapériou (1939), Poézia (1939-42), Noc (1940), Sen (1941-42), Rok štyridsiaty štvrtý (1944) patria do zlatého fondu slovenského moderného sochárstva.
Medzinárodný úspech
V povojnovom období sa zapojil do monumentálnej pomníkovej tvorby s tematikou Slovenského národného povstania (SNP). Jeho súsošie Obranci (Pomník SNP) v Partizánskom patrí k najlepším realizáciám pomníkovej tvorby tohto obdobia na Slovensku.
V roku 1957 sa zúčastnil na medzinárodnom bienále v brazílskom Sao Paulo, o rok neskôr ho na svetovej výstave v Bruseli odmenili za reliéf Na brehu rieky striebornou medailou a v tom istom roku 1958 sa zúčastnil na bienále v Benátkach.
Je taktiež autorom súsoší Vďaka na bratislavskom Slavíne 1963 či plastiky Slovenská jar – pomník Ľudovíta Štúra v Modre 1964. V rokoch 1966 až 1968 podnikol študijné cesty do Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska.
Dielo Jozefa Kostku bolo rehabilitované v osemdesiatych rokoch, keď mu Národná galéria v Prahe usporiadala v roku 1983 výstavu v Letohrádku na Pražskom hrade a v roku 1987 Slovenská národná galéria pri príležitosti 75. výročia narodenia umelca.
Nositeľ viacerých ocenení a uznaní, vynikajúci slovenský sochár a pedagóg, ktorý vychoval niekoľko generácií slovenských sochárov, zomrel 30. septembra 1996 v Bratislave vo veku 84 rokov.
