Hudobný skladateľ, folklorista a jeden zo zakladajúcich členov SĽUK-u Pavol Tonkovič sa narodil pred 115 rokmi v Podkoniciach neďaleko Banskej Bystrice. Veľkú časť svojho života strávil v Slovenskom rozhlase, kde pôsobil v rokoch 1945 až 1971 na rôznych pozíciách, uvádza web Rozhlasu a televízie Slovenska (RTVS).
V medzivojnovom období pracoval ako učiteľ na ľudových školách vo Fiľakove, v Pohronskej Polhore, Brezne, v Svätom Jure a Bratislave. V hlavnom meste pracoval počas druhej svetovej vojny aj na učiteľskom ústave.
K ľudovej piesni mal blízko už odmalička. „Vyrastal v rodných Podkoniciach v kruhu speváčok, jeho stará mama dokonca naspievala pre zberateľa ľudových piesní Bélu Bartóka skladbu, takže základ vzťahu k ľudovej piesni získal už doma,“ povedala pre Rádio Regina Východ hudobná historička Dita Marenčinová.
Na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici medzi jeho učiteľov patril aj Viliam Figuš-Bystrý, ktorý bol tiež zberateľom ľudových skladieb, dodala historička.
S rozhlasom spolupracoval ešte pred vojnou
Hoci naplno v Slovenskom rozhlase pracoval až po roku 1945, s inštitúciou spolupracoval už v 30. rokoch minulého storočia. V roku 1934 zorganizoval prvý detský spevácky zbor. S ním pripravil pásmo slova a hudby Redikanie. Relácia získala 1. cenu Rádiožurnálu.
V rozhlase začínal v roku 1945 ako vedúci oddelenia ľudovej hudby Československého rozhlasu v Košiciach. Tu zotrval do roku 1949, potom sa až do 1951 venoval folklóru. Stal sa spoluzakladateľom Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). V roku 1951 sa vrátil do rozhlasu, tentoraz však do Bratislavy, kde pôsobil najprv ako vedúci redakcie ľudovej hudobnej tvorby.
Najdlhšie pôsobil ako dirigent súboru ľudovej umeleckej tvorivosti pri rozhlase (1954 až 1966), svoju kariéru ukončil v roku 1971 ako vedúci oddelenia pre zahraničnú hudbu.
Je otcom rozhlasového archívu
Ešte ako pracovník košického rozhlasového štúdia sa v roku 1947 podieľal na národopisnej akcii, počas ktorej sa zozbieralo niekoľko tisíc východoslovenských ľudových piesní. S archivovaním zvukových záznamov pokračoval aj v Bratislave.
Na pôde rozhlasu v hlavnom meste začal budovať archív zahraničnej i domácej ľudovej hudby, ktorý obsiahol materiál zo 129 lokalít z celého Slovenska. Ako folklorista tiež publikoval úvahy o folklorizme a hudobnom dianí.
Pavol Tonkovič zomrel 22. mája 1980 v Bratislave. Jeho hudobnú pozostalosť uložili v Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici a v Slovenskej národnej knižnici, konkrétne v Archíve literatúry a umenia v Martine.
Medzi najznámejšie piesne, ktoré spracoval, patria Vrchárska nálada, Brnkacia – Zrážajová nôta, Terchovské nôty, Myjavci na tanci či Čerčania. Zoznam piesní komponovaných od Tonkoviča spracovalo Hudobné centrum.
Od roku 1977 mu patrí titul zaslúžilého pracovníka kultúry, v Podkoniciach mu zriadili rodnú izbu. Spolok hudobného folklóru udeľuje od roku 1991 za prínos v oblasti hudobného folklóru Cenu Pavla Tonkoviča. Jeho manželkou bola pedagogička, kostýmová návrhárka a zakladateľka slovenskej národopisnej scénografie Irena Zehetnerová.
