Básnik a spisovateľ, autor textu slovenskej hymny Janko Matúška patril k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Prejavil sa ako nadaný básnik, najbližšie mal k poézii Janka Kráľa, s ktorým ho spájalo aj celoživotné priateľstvo.
Jeho literárne dielo mu počas života nikdy nevyšlo v ucelenej podobe. Stalo sa tak až pri príležitosti storočnice jeho narodenia v roku 1921. Súborné dielo s názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické vydala Matica slovenská. V utorok (11. 1.) uplynulo od úmrtia Janka Matúšku 145 rokov.
Národnobuditeľské aktivity
Janko Matúška sa narodil 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne v rodine remeselníka. Jeho učiteľom v rodnom meste bol národne uvedomelý Leopold Bruck, ktorý patril k zakladateľom Matice slovenskej. Už v ranej mladosti v ňom tak vzbudil záujem o vlastenectvo.
V roku 1839 odišiel Matúška študovať do Bratislavy na Evanjelické lýceum. Stal sa aj poslucháčom Ústavu reči a literatúry československej a začal písať básne. Na lýceu panovala v tom čase tvorivá atmosféra. Mladí študenti sa vzdelávali pod vedením Juraja Palkoviča a Ľudovíta Štúra, ktorí ich nabádali, aby svoje diela už nepísali v bernolákovčine, ale v spisovnej slovenčine.
Matúškove prvé dielo v spisovnej slovenčine bola báseň Pri uvítaní bratov (1843). Nasledovali veršované historické povesti (Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť), balady na motívy ľudovej slovesnosti (Kozia skala, Púchovská skala), príležitostná kratšia lyrika, piesne a rečňovanky.
„Literárna tvorba Janka Matúšku úzko súvisela s národnobuditeľskými aktivitami štúrovskej generácie, čoho výsledkom je aj vlastenecký piesňový text s názvom Dobrovoľnícka, ktorý dnes všetci poznáme ako štátnu hymnu Slovenskej republiky,“ povedal pre Rádio Slovensko Marián Gladiš z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika.
Tichší štúrovec, autor hymny
Keď v decembri 1843 zakázali Štúrovi pre jeho politické aktivity prednášať a nakoniec musel zo školy aj odísť, rozhodlo sa 22 študentov, medzi nimi aj Matúška, na protest opustiť bratislavské lýceum. Svoj smútok a hnev z tejto udalosti opísal v básni Nad Tatrou sa blýska. Báseň s pôvodným názvom Ponad Tatrou sa blýska, vznikla na Silvestra v roku 1843.
Napísal ju na nápev ľudovej piesne Kopala studienku, pozerala do nej. Burcujúce slová básne prvýkrát spievali Štúrovi študenti v čase protestného odchodu z Bratislavy do Levoče (5. a 6. marca 1844), kde sa malo formovať Mladoslovenské hnutie. Neskôr sa stala najobľúbenejšou piesňou štúrovskej mládeže.
V tomto zoskupení bol Matúška známy ako ten utiahnutý a tichší. „Prišiel už do prostredia, kedy boji dejatelia v plnom nasadení – mali rozbehnutú spoločnosť i pravidelné stretnutia, recenzovali si vlastné práce či komentovali práce druhých,“ uviedla pre Slovenský rozhlas Daniela Kodajová, historička zo SAV s tým, že štúrovci radi nahlas prezentovali svoju tvorbu. „On si písal do denníčka či zápisníčka, nechcel sa však predvádzať,“ dodala.
K jeho textu, ktorý sa neskôr stal slovenskou hymnou, sa pre RTVS vyjadrila aj muzikologička Andrea Mešťanová: „Rytmus tej piesne pôvodne nie je pravidelný – je ‚bodkovaný‘ a ozvláštnený takou tou pravidelnosťou v nepravidelnosti, to je práve to prirodzené a krásne.“
Prvý zápis
Najstarší zápis básne pochádza z roku 1844. „Matúškovo autorstvo potvrdzovali viaceré osobné memoáre, predovšetkým rukopisná pozostalosť po Viliamovi Paulínym-Tóthovi, ktorý text zaznamenal v roku 1844 pod názvom Prešporskí Slováci, budúci Levočania, a to aj s uvedením mena autora Janka Matúšku,“ priblížil Gladiš.
V marci 1844 zložil Matúška v Tisovci kandidátske skúšky. V polovici roku 1844 sa vrátil na rodnú Oravu, kde až do roku 1848 pôsobil ako vychovávateľ v oravských rodinách. Jeho dramatická tvorba z tohto obdobia Siroty (1846) a prozaická tvorba Zhoda liptovská (1848) však nedosiahla umeleckú úroveň jeho poézie.
V rokoch 1848 a 1849 Matúška organizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie. Od roku 1851 začal pracovať v štátnej službe. Bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne, neskôr vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej. V roku 1851 sa oženil s meštiankou Žofiou Veselovskou z Námestova.
Sklamanie z neúspechu
Manželský zväzok však nebol harmonický. Mrzutosť z nenaplneného súkromného, ale i pracovného života, sklamanie z neúspechu revolúcie nepriaznivo vplývali na jeho psychiku. Podľa dobových svedectiev podľahol hazardu a začal navštevovať kasína. V roku 1875 Janka Matúšku predčasne penzionovali.
Bez finančných prostriedkov a na následky ťažkej choroby zomrel 11. januára 1877, deň po svojich 56. narodeninách, vo svojom rodisku – na milovanej Orave. Na jeho hrobe v Dolnom Kubíne je napísané: „Svoji svojmu!“