Otto Smik bol najúspešnejší Slovák v službách britského Kráľovského letectva (RAF) počas druhej svetovej vojny. Absolvoval 263 bojových letov, pri ktorých zostrelil desať nepriateľských lietadiel a tri bezpilotné strely V-1. Pravdepodobne zostrelil aj ďalšie dve lietadlá, tri stroje poškodil. Vo štvrtok 20. januára 2022 uplynulo 100 rokov od jeho narodenia.
Prvých 12 rokov prežil v Gruzínsku
Otto Smik sa narodil 20. januára 1922 v gruzínskom Boržomi. Prvých 12 rokov svojho života prežil v Gruzínsku, kde sa jeho otec Rudolf, rodák z Tisovca, dostal ako zajatý vojak rakúsko-uhorskej armády počas prvej svetovej vojny.
Na Slovensko sa s rodinou vrátil až v roku 1934. Najskôr žili v Hájnikoch v blízkosti Sliača, kde bývala švagriná Rudolfa Smika, objasnil pre TASR riaditeľ odboru vojensko-historických výskumov a zástupca riaditeľa Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Šumichrast.
Väčšiu časť svojho života na Slovensku prežil v Bratislave, kde rodina Rudolfa Smika našla svoj nový domov. Najviac mu učarovali modelárstvo, letectvo a lietanie, ktoré sa pre neho stalo aj osudným.
Smik vždy cítil ako občan demokratického Československa, v ktorom dostal aj dôležitú časť svojej výchovy. Aj z tohto dôvodu sa nestotožnil so vznikom autoritatívneho Slovenského štátu, vazala hitlerovského Nemecka. Rozhodol sa tak, ako mnoho iných tisícov Čechov a Slovákov, že odíde do zahraničného odboja.
Dobrodružná cesta k odboju
Jeho cesta do odboja sa začala 18. marca 1940, keď s preukazom pilota bezmotorových lietadiel vo vrecku ilegálne prekročil slovensko-maďarskú hranicu. V Maďarsku ho zatkli a nakrátko uväznili. S pomocou príslušníkov francúzskeho veľvyslanectva sa mu podarilo dostať do Juhoslávie.
Skončil až vo francúzskom Agde, kde sa v tom čase nachádzalo Náhradné teleso československej zahraničnej armády. Tu ho aj 3. júna 1940 prezentovali do čs. brannej moci a v hodnosti vojaka zaradili k Leteckej skupine. Vojenský letecký výcvik pre kapituláciu Francúzska už neabsolvoval. Porazené Francúzsko opustil z prístavu Port Vendres 24. júna 1940, a to ako pasažier lode Apapa, ktorá 7. júla 1940 šťastne doplávala do britského Liverpoolu.
Jeho neľahká cesta ku „krídlam“ sa začala 13. marca 1941 a ukončila 5. januára 1943, keď úspešne zavŕšil záverečný výcvik pred odoslaním k bojovej jednotke. Počas tohto obdobia ho hodnotili ako nadpriemerného pilota. Za excelentné výsledky dosiahnuté počas leteckého výcviku ho 22. mája 1942 povýšili do najnižšej britskej dôstojníckej hodnosti Pilot Officer (poručík) a 25. novembra 1942 do hodnosti Flying Officer (nadporučík).
Najúspešnejší vojenský pilot z Československa
Prvý z jeho desiatich overených zostrelov si na svoje konto zapísal 15. júla 1943 ako príslušník 222. stíhacej perute britského Kráľovského letectva počas operácie „Rodeo 245“. Nad okupovaným územím Francúzska presnou paľbou z kanónov a guľometov zostrelil nemeckú jednomotorovú stíhačku Focke Wulf Fw 190, ktorá v plameňoch dopadla pri Le Crotoy.
„V roku 1943 sa stal najúspešnejším československým stíhacím pilotom. Na konto si pripísal sedem potvrdených víťazstiev. Okrem toho pravdepodobne zostrelil aj ďalšie dve nepriateľské stíhacie lietadlá a tri poškodil. Pri ofenzívnych hĺbkových útokoch na pozemné ciele zničil aj množstvo nepriateľskej živej sily, techniky a materiálu. V nasledujúcom roku k tomu pridal ďalšie tri zostrely, z toho jeden so spoluúčasťou F. Vindiša. K týmto úspechom si na svoje konto pripísal aj tri bezpilotné strely V-1, ktoré zostrelil 8. júla 1944 počas jedného bojového letu. Išlo o všestranného bojového pilota, ktorý rád útočil aj na pozemné ciele nepriateľa,“ priblížil riaditeľ VHÚ.
Briti si boli vedomí jeho schopností a výsledky jeho skvelej bojovej činnosti ocenili záslužným leteckým krížom (Distinguished Flying Cross), čo bolo najvyššie vojenské vyznamenanie určené pre dôstojníkov letectva, ktoré udeľoval britský panovník. Ani jeho schopnosti ho však nemohli ochrániť pred obávaným nemeckým protilietadlovým delostrelectvom.
Tragicky zahynul pri holandskom Zwolle
Prvýkrát ho zostrelili 3. septembra 1944, a to počas útoku na letisko Gilze-Rijen v Holandsku. Československá peruť počas tohto bojového letu poskytovala ochranný sprievod spojeneckým bombardérom. Po núdzovom pristátí mu miestni obyvatelia poskytli pomoc. Neskôr ho previedli cez front.
Po preverení spravodajskými orgánmi sa vrátil lietadlom z Antverp na územie Veľkej Británie, kde bol neskôr ustanovený za veliteľa britskej 127. stíhacej perute a povýšený do hodnosti britského majora letectva.
Smikova úspešná frontová cesta sa tragicky skončila 28. novembra 1944, keď ho zostrelilo nemecké protilietadlové delostrelectvo pri holandskom Zwolle. Vzhľadom na nejasnosti pri identifikácii jeho tela Nemcami bol pochovaný ako „neznámy Angličan“ na cintoríne De Kranenburg.
Generálmajor in memoriam
Tým sa však jeho príbeh nekončí. V roku 1951 ostatky Smika, vzhľadom na zámenu s H. Taymansom, belgickým príslušníkom jeho letky, pochovali pod Taymansovým menom na cintoríne Brussel-Évere.
Lietadlo s ostatkami belgického pilota, ktoré bolo zostrelené počas rovnakého letu ako Smikove lietadlo a havarovalo v bahnitej priekope pri železničnej trati Kampen – Zwolle, a o ktorom sa dovtedy mylne domnievali, že tam je pochovaný Smik, vyzdvihli až v roku 1965.
Vtedy sa jednoznačne preukázalo, že ide o belgického pilota a nie o Smika. Následne boli Smikove telesné ostatky presunuté na spojenecký vojnový cintorín v Adegem East v Belgicku.
Na základe iniciatívy slovenských orgánov ostatky generálmajora in memoriam Smika z hrobu slávnostne vyzdvihli a so všetkými vojenskými poctami ich 12. septembra 1994 previezli na Slovensko a uložili na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí.
„Otto Smik bol najúspešnejší československý stíhací pilot pochádzajúci zo Slovenska, ktorý na strane Spojencov bojoval proti fašizmu počas 2. svetovej vojny. O jeho úprimnom vzťahu k Slovensku, rodisku svojho otca a jeho novému domovu po odchode z Gruzínska, vypovedá aj skutočnosť, že ako materinskú reč vo Veľkej Británii uvádzal slovenčinu. Svojimi skutkami sa stal už za života legendou a vzorom pre ostatných spolubojovníkov, a to bez akéhokoľvek zveličovania – je to nespochybniteľný historický fakt,“ dodal Peter Šumichrast.
