Spisovateľ, básnik, literárny kritik, redaktor a publicista Svetozár Hurban Vajanský bol výraznou postavou slovenskej kultúry, národného a politického života druhej polovice 19. storočia.
Významné miesto v slovenskej literatúre si vyslúžil ako autor poézie a prózy iniciujúci svojimi textami jej nové vývinové obdobie. Stal sa dôležitým reprezentantom literárneho realizmu, pričom pretrvávajúcou ústrednou témou jeho diel boli možnosti obnovy slovenského národného života a jeho podoby.
Svetozár Hurban Vajanský sa narodil 16. januára 1847 na fare v Hlbokom ako syn významného národovca Jozefa Miloslava Hurbana a Anny Jurkovičovej. Vyrastal v prostredí, kde vládol duch silného národného povedomia a kde sa štúrovská ideológia stretávala so zahraničnou literatúrou.
„Publicistická činnosť kontinuálne vyplývala z rodinného prostredia, kde ako keby prevzal žezlo po svojom otcovi. Zobral si to za svoje celoživotné poslanie,“ uviedla pre RTVS o vplyve rodinného prostredia na Vajanského a jeho neskoršiu činnosť doktorka Marcela Mikulová zo Slovenskej akadémie vied (SAV).
Písal už ako dieťa
Veľmi skoro sa začal pokúšať o vlastnú literárnu tvorbu, už ako desaťročný prispieval do časopisu Zrnká a neskôr počas celého štúdia tvoril rukopisné, prevažne básnické súbory.
Po maturite na gymnáziu v Banskej Bystrici študoval Vajanský na právnickej akadémii v Bratislave, pretože v znalosti práva videl možnosť účinne pomáhať národnej veci.
Ako advokát pôsobil v Trnave, Budapešti, Bratislave i vo Viedni, až si napokon otvoril vlastnú prax v Skalici. V roku 1878 ho povolali do vojenskej služby, po návrate sa už k advokátskemu povolaniu nevrátil.
Usadil sa v Martine, kde sa stal redaktorom Národných novín. Na tomto mieste zotrval až do konca života, popri tom sa venoval aj iným aktivitám. Obnovil a neskôr redigoval Slovenské pohľady, svoju publikačnú činnosť zintenzívnil tiež v časopise Orol.
Snažil sa o samostatnosť slovenského národa
Od roku 1894 až do svojej smrti bol tajomníkom ženského spolku Živena. Patril k hlavným predstaviteľom konzervatívneho martinského vedenia Slovenskej národnej strany (SNS).
Vajanského postoje profilovali roky najťažšieho národnostného útlaku po zrušení slovenských gymnázií, Matice slovenskej (MS) a úplného negovania existencie slovenského národa zo strany predstaviteľov maďarských vládnucich tried. Spisovateľ na to reagoval húževnatou obranou národného programu štúrovcov, hlavne idey samobytnosti slovenského národa.
„Chcel, aby sa slovenská kultúra vyrovnala ostatným európskym kultúram a aby nebola považovaná za menejcennú,“ dodala Mikulová.
Proti maďarizačným útokom sa vzoprel najmä vtedy, keď mu maďarské úrady zakázali účasť na odhalení pamätníka venovaného jeho otcovi. Túto skúsenosť zúročil v próze Hyenizmus v Uhrách, za ktorú išiel na rok do väzenia.
Vedúca postava realistických spisovateľov
Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa Vajanský stal jednou z vedúcich postáv nastupujúcej generácie realistických spisovateľov. Vo svojich dielach reagoval na súdobé spoločenské problémy, venoval sa i problematickým vzťahom jednotlivca a národa, či boja za zachovanie národa. Zdôrazňoval rovnocennosť kritiky s umeleckou literatúrou.
S veľkým ohlasom sa stretli jeho básnické zbierky Tatry a more (1880), Spod jarma (1884), Verše (1890) a tiež celý rad prozaických diel a románov, medzi inými Duchovia sudov (1874), Kandidát (1881), Letiace tiene (1883), Suchá ratolesť (1884), Koreň a výhonky (1895-1896 Slov. pohľady, knižne 1908) a ďalšie.
„Je väčší realista v svojej poézii ako v próze, pretože tam bol determinovaný žánrom, jeho zámer musel byť koncíznejšie sformulovaný. Jeho doména bola nakoniec próza, pretože tam išlo o krásnu slovenčinu, ktorú pomáhal vytvárať,“ uviedla Mikulová.
Vynikol aj ako literárny a divadelný kritik i podporovateľ národného emancipačného hnutia slovenských žien.
Popredný slovenský literát zomrel 17. augusta 1916 v Martine vo veku 69 rokov, pochovaný je na miestnom Národnom cintoríne.
