Jeden z mimoriadne významných bankárov v období Slovenského štátu aj prednosta filiálky Slovenskej národnej banky, Karol Markovič, sa narodil pred 125 rokmi – 4. februára 1897 – v Radvani pri Banskej Bystrici.
Verejnosti je známa aj jeho manželka, Viera Markovičová-Záturecká, významná slovenská spisovateľka a kultúrna pracovníčka, píše portál permonrevue.sk.
Podieľal sa na založení Slovenskej národnej banky
Karol Markovič navštevoval ľudovú školu v Radvani, meštiansku školu a Obchodnú akadémiu v Banskej Bystrici. Odbornú prax získal na Finančnom riaditeľstve v Banskej Bystrici, neskôr na finančných úradoch v Prahe a Bratislave.
Okrem iného pracoval aj v hlavnej učtárni centrály Národnej banky československej (NBČ) v Prahe. Od roku 1933 pracoval v bratislavskej filiálke NBČ a po vyhlásení Slovenského štátu v novovytvorenej Slovenskej národnej banke (SNB).
Markovič patril k úzkemu kruhu zakladateľov SNB a podieľal sa na vybudovaní učtárenského úseku. V auguste 1939 ho vymenovali za prednostu filiálky SNB v Banskej Bystrici.
Nielen ekonóm, ale aj milovník literatúry
Karol Markovič sa spolu s manželkou rýchlo zapojil do spoločenského života v Banskej Bystrici. U Markovičovcov vznikol literárny salón, kde sa preberalo nielen kultúrne, ale aj politické dianie.
Stretávali sa tu mnohé známe osobnosti – Ján Kostra, Viliam Záborský, Emil Boleslav Lukáč, Ján Smrek a ďalší.
Napriek svojmu vysokému spoločenskému postaveniu manželia nesympatizovali s režimom vojnového slovenského štátu.
Zapojil sa do príprav Slovenského národného povstania
Najvýznamnejším obdobím v živote Karola Markoviča bol rok 1944, kedy sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania.
Zo začiatku nepoznal celé pozadie príprav, no od jari 1944 sa už podieľal na úlohách ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR), na presune zásob zlata z Banskej Bystrice do Moskvy.
Zabránil tak odvlečeniu slovenského zlatého pokladu do Nemecka, ku ktorému by mohlo dôjsť v prípade porážky povstaleckých síl.
Keď vypuklo SNP, stal sa, spolu s Viliamom Paulinym, povereníkom SNR pre financie. Filiálka v Banskej Bystrici v tomto čase stratila kontakt s Bratislavou a automaticky sa stala centrálnou bankou, ceduľovým ústavom na povstaleckom území.
Nariadenie SNR č. 17 zo 14. septembra 1944 poverilo banskobystrickú filiálku SNB „vykonávať práva a povinnosti patriace Slovenskej národnej banke“.
Karolovi Markovičovi tak pribudli ďalšie úlohy – okrem zástupcu povereníka financií bol aj hlavným riaditeľom povstaleckej bankovej centrály a zároveň podpredsedom komitétu hospodárskych povereníkov, pomocného orgánu, ktorý mal koordinovať hospodársky život na oslobodenom území.
V období SNP Markovič koordinoval veľké množstvo úloh. Medzi inými to bolo zriadenie Poštovej sporiteľne na oslobodenom území, presun učtárne SNB do Rajeckých Teplíc a jej reorganizáciu pre potreby SNP, blokáciu devízových zásob SNB vo Švajčiarsku.
Kľúčová bola jeho úloha pri správe povstaleckých financií vyčlenených pre potreby SNP (podľa jeho údajov išlo o vyše 3,5 miliardy korún).
Je pozoruhodné, že dekrét guvernéra povstaleckej Národnej banky si nikdy neprevzal, avšak takéto úlohy de facto plnil. Tak sa zapísal do bohatej histórie slovenského bankovníctva.
Väznili ho v koncentračnom tábore
Koncom októbra 1944, keď SNP zatlačili do hôr, sa spolu s rodinou musel presťahovať do Ľubietovej, kde sa schovával v horárni v lese.
V novembri 1944 ho zatkli a do oslobodenia väznili v Banskej Bystrici, Bratislave a v koncentračnom tábore v Mauthausene. Strasti prežité v koncentračnom tábore ho natoľko zmenili, že keď sa vrátil domov, tak ho nespoznala ani vlastná rodina.
Predtým ako ho previezli z Banskej Bystrice do Bratislavy sa mu ešte podarilo stretnúť sa so svojou manželkou. Zveril sa jej, kde uložil zlato a šperky, ktoré štát zhabal počas arizácií židovského majetku. Ukryl ich všetkým na očiach – v debnách s označením „štátne cenné papiere“.
Po oslobodení sa zúčastnil na príprave nového bankového systému. Vo februári 1947 asistoval pri vrátení slovenského zlata z Moskvy do Prahy.
Totalitný režim rodinu tragicky ovplyvnil
Nástup komunistov k moci v roku 1948 mal na rodinu Karola Markoviča tragický dosah.
V roku 1953 ho uväznili a na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili za trestný čin úkladov proti republike.
Jeho rodina vôbec netušila, čo sa s ním stalo a či je vôbec nažive. Mnoho výsluchov absolvovala aj jeho manželka Viera. Vypočúvanie ju zničilo psychicky aj fyzicky a v roku 1953 si siahla na život.
Počas súdneho procesu v roku 1955 Markoviča odsúdili na 7,5 ročné väzenie. Po udelení amnestie sa na slobodu dostal o rok na to.
Domov sa vrátil s podlomeným zdravím a stal sa invalidným dôchodcom, poznačila ho aj strata milovanej manželky.
V roku 1968 Karola Markoviča čiastočne rehabilitovali a finančne odškodnili. Po normalizácii však od neho peniaze žiadali späť. Jeho úplné oslobodenie spod obžaloby sa podarilo dosiahnuť až v roku 1980.
Zomrel 2. februára 1980 v Kremnici, pochovaný je v Kremničke. V roku 1946 obdržal vyznamenanie Rad SNP I. triedy.
Svojou prácou, postojmi a činnosťou, najmä v období SNP, sa významne zapísal do histórie slovenského bankovníctva.
