Azda najvýznamnejší a najradikálnejší predstaviteľ slovenskej romantickej generácie básnikov a spisovateľov, Janko Kráľ, sa narodil 4. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Bol známy aj ako básnik – búrlivák.
História si ho zapamätala aj ako účastníka revolučných udalostí rokov 1848 až 1849, publicistu, buriča a revolucionára. Básne a balady Jarná pieseň, Krajinská pieseň, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Orol vták a mnohé iné z neho urobili veľkého básnika slovenského romantizmu.
Vzdelanie získal vo svojom rodisku. Vo veku 20 rokov sa v septembri 1842 zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, v centre mladých štúrovcov na čele s námestníkom Juraja Palkoviča – Ľudovítom Štúrom.
Tu začal písať svoje prvotiny, vtedy ešte v češtine a od roku 1843 už v štúrovskej slovenčine. Spolu s ďalšími 22 študentmi podpísal 1. januára 1844 list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora.
Požiadavky študentov sa nebrali na vedomie, a tak si Janko Kráľ vo februári 1844 vyžiadal polročné vysvedčenie a spolu s ďalšími 13 najvernejšími študentmi 7. marca 1844 odišiel do Levoče.
Tam však neprišiel, ostal v rodnom Liptovskom Mikuláši a skúšky si dokončil externe. Tu sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia spolku Tatrín. Vtedy už patril Janko Kráľ k najuznávanejším mladým štúrovským básnikom.
Vyzýval roľníkov k vzbure
Volali ho tiež „divný Janko“. Bol samotárom, zaujímal sa však o zložité osudy slovenského národa a hlboko ich prežíval. Jeho poézia je nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá. Písal najprv epické básne s historickou tematikou, neskôr nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Okrem balád a piesní vytvoril aj inú poéziu, tzv. „cyklické skladby“.
Ľudovít Štúr ho označil za najtalentovanejšieho básnika svojej doby, ale Kráľ Štúrovi vyčítal, že ani on, ani jeho Slovenské národné noviny neboli dosť bojovné. Neskôr Štúr na Kráľa zanevrel pre jeho tvrdohlavú povahu.
Revolučné myšlienky ho priviedli v roku 1848 k tomu, aby sa postavil spolu s priateľom Jánom Rotaridesom na čelo nespokojných roľníkov v Honte.
Vyzýval ich, aby so zbraňou v ruke bojovali za svoje práva proti pánom. Pre nich boli určené aj niektoré jeho básne. V básni Krajinská pieseň ich vyzýval: „Nad našou krajinou započalo svitať, bračekovci poďme slobodu si pýtať!“.
Neminul ho žalár, dožil v právnických kanceláriách
Za tieto a mnohé ďalšie bojovné myšlienky a po pálení urbárnych listín i streľbe do panských dvorov Janka Kráľa zatkli a na desať mesiacov uväznili v Šahách a Pešti (v súčasnosti Budapešť).
Začiatkom roka 1849 sa vrátil do rodného Liptovského Mikuláša, kde vytvoril svoje najznámejšie dielo Jarná pieseň, ktorú písal v nádeji, že sa Slovákom podarí raz a navždy vybojovať vytúženú slobodu. Neúspešnosť revolúcie koncom roka 1849 ho však veľmi zronila.
Po revolúcii prestal písať básne, po krutej skúsenosti sa z básnika stal plodný publicista. Svoje ostré články uverejňoval v Slovenských novinách a Pohľadoch slovenských. Pôsobil ako vládny komisár v Balážskych Ďarmotách a v štátnej správe na rôznych miestach.
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Až do smrti potom pôsobil v advokátskych kanceláriách.
Jeho hrob dlho pustol
Janko Kráľ zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach. Pravdepodobne podľahol týfusu, ktorý v tom čase zúril. Jeho hrob však spustol. Ako uvádza web Matice slovenskej, vdova Polexína sa po básnikovej smrti presťahovala k najstaršiemu synovi do Levíc.
Posledné záznamy o jeho hrobe v Zlatých Moravciach pochádzajú z roku 1905. Až o dlhé desaťročia sa legendárny básnik dočkal dôstojného miesta odpočinku, keď mu na zlatomoravskom cintoríne v roku 1966 postavili mramorový pomník. Básnik má však symbolický hrob s pamätníkom aj na Národnom cintoríne v Martine.
Jeho meno nesie Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, ktoré dokumentuje historickú, etnografickú a umeleckú minulosť mesta Liptovský Mikuláš a regiónu Liptov. V Bratislave po ňom pomenovali mestský park.
V roku 1972, na 150. výročie jeho narodenia, sa básnik dostal do svetových kultúrnych výročí Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) k takým velikánom európskej romantickej literatúry, ako Alexandr Sergejevič Puškin, Adam Mickiewicz či George Gordon Byron.
