Od narodenia najvýraznejšej a najprekladanejšej slovenskej spisovateľky Kláry Jarunkovej uplynulo 100 rokov.
Jej diela vyšli v takmer štyridsiatich jazykoch v Európe i vo svete, pričom mnohé z nich dosiahli v zahraničí niekoľko stotisíc výtlačkov. Spisovateľka vytvorila moderný, svojský a neopakovateľný typ prózy pre všetky vekové kategórie.
Klára Jarunková, rodená Chudíková sa narodila 28. apríla 1922 v Červenej Skale na Horehroní. Po maturite na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici dva roky učila na základnej škole.
Potom odišla do Bratislavy, kde na mestskej radnici pracovala ako úradníčka a popritom externe študovala filozofiu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium však nedokončila.
Knihy čítali celé generácie
V rokoch 1953-1954 pôsobila v literárnej redakcii Československého rozhlasu, neskôr bola redaktorkou satirického časopisu Roháč. Od roku 1984 žila na dôchodku v Bratislave.
Knihy Kláry Jarunkovej čítali celé generácie detí aj rodičov. Jej tvorba predstavovala novátorstvo v chápaní literatúry v období medzi detstvom, dospievaním a dospelosťou.
Na príbehoch a udalostiach z každodenného života detí a mládeže, ktoré písala v prvej osobe, vytvárala prózu plnú humoru, vtipu, hry, ale aj citlivého vnímania, hodnotenia a svojráznej reakcie na vzťahy v rodine či škole.
Písala romány aj cestopisy
Reportáže, satirické črty a poviedky uverejňovala od roku 1953 časopisecky a v rozhlase. Knižne debutovala v roku 1960 cyklom humorne ladených čŕt o školákoch s názvom Hrdinský zápisník.
Pre deti a mládež potom napísala romány Jediná (1963), Brat mlčanlivého vlka (1967), Tulák (1973), Tiché búrky (1978). Z prózy pre deti sú známe tituly O jazýčku, ktorý nechcel hovoriť (1964), O vtáčikovi, ktorý vedel tajomstvo (1983), O dievčatku, ktoré išlo hľadať rozprávku (1984), Dedko a vlk (1989), O Tomášovi, ktorý sa nebál tmy (1978) alebo O psovi, ktorý mal chlapca (1974).
Úspešnej spisovateľke vyšli tiež knižne Rozprávky (1986), Kde bolo, tam bolo (1980), Deti slnka (1962), Zlatá sieť (1963) a novela Pomstiteľ (1968). Napísala aj cestopis Pár krokov po Brazílii (1972), novelu Stretnutie s nezvestným (1978) a román Čierny slnovrat (1979), ktorý je situovaný do okolia Banskej Bystrice po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr.
Za tvorbu získala viacero ocenení
Na námet Jarunkovej románu Jediná o citovom dospievaní mladého dievčaťa nakrútili rovnomennú televíznu adaptáciu (1991). Román bol taký úspešný, že pod názvom Don´t cry for me figuroval dva roky na zozname bestsellerov v USA.
Sfilmovali aj román Čierny slnovrat (1984), ktorý je silným dramatickým príbehom z čias druhej svetovej vojny. Ďalšie diela boli uvedené v rozhlasových dramatizáciách.
Spisovateľka za svoju tvorbu získala viacero významných medzinárodných ocenení. Udelili jej cenu v medzinárodnej súťaži pre mládež atómového veku (1965), Premio Europeo Citta di Caorla (1968), Premio nazionale Italiano Bancarellino (1976) a niekoľko domácich uznaní vrátane vyznamenania – Rad Pribinu 1. triedy za mimoriadne zásluhy a rozvoj slovenskej kultúry, ktorý jej udelil prezident SR v roku 1996.
V roku 2004 ju ocenili Radom Ľudovíta Štúra 1. triedy. Autorka bola tiež nominovaná na Nobelovu cenu za literatúru a cenu Astrid Lindgrenovej za rok 2004.
Jarunková bola zakladajúcou osobnosťou a dlhoročnou predsedníčkou Klubu nezávislých spisovateľov. Zomrela 11. júla 2005 v Bratislave vo veku 83 rokov.
