Pred 80 rokmi, 26. apríla 1942, otriasla uhoľnou baňou Honkeiko na severovýchode Číny explózia, ktorá spôsobila smrť 1 549 baníkov. Veľký podiel na najtragickejšej banskej katastrofe v dejinách malo nešťastné rozhodnutie japonského vedenia bane.
To prikázalo zastaviť ventilátory, čím spôsobilo smrť udusením stovkám pracovníkov. Čínsky banský priemysel patrí až do súčasnosti k najnebezpečnejším na svete.
Za ťažbou uhlia a železnej rudy pri meste Pen-si v Mandžusku stál od roku 1905 spoločný čínsko-japonský podnik, po anexii Mandžuska Japonskom v 30. rokoch minulého storočia ale prešla ťažba týchto strategických surovín postupne pod japonskú kontrolu.
Tunajšie uhlie malo výborné koksovacie vlastnosti, čo sa Japoncom hodilo pre ich vojnovú produkciu. V roku 1942 sa tu vyťažilo 900 000 ton uhlia a pracovalo tu 4 400 baníkov.
Prvé problémy spôsobil tajfún
Osudného rána 26. apríla 1942 sa provinciou Liao-ning prehnal tajfún, ktorý spôsobil opakované výpadky elektrického prúdu. Riaditeľ banskej spoločnosti preto nariadil vypnúť dodávky z vysokého vedenia a začať s opravou.
Vypnutím prúdu sa však zastavili štyri veľké ventilátory na povrchu a v bani o tom nikto nevedel. Keď sa skončilo s opravou a prúd konečne zapli, ozvala sa z jednej šachty obrovská explózia a na povrch vyšľahali plamene.
Keď vedenie videlo, že sa z útrob bane valí dym, vydalo pokyn na zastavenie ventilátorov, pretože čerstvý vzduch v podzemí by mohol napomôcť k šíreniu ohňa. Potom sa pod zem pokúsil zostúpiť desaťčlenný tím záchranárov, ktorý sa však rýchlo vrátil, pretože im zlyhávali dýchacie prístroje.
Jediný zachránený
Ventilátory opäť spustili až po niekoľkých hodinách a súčasne s tým začali záchranné operácie. Vynášanie mŕtvych trvalo desať dní, ďalších dvadsať dní trvalo, kým obnovili ťažbu. Všeobecne sa uvádza, že v bani zahynulo celkovo 1 549 ľudí, takmer tretina všetkých baníkov.
Vzhľadom na zmätok panujúci pri pochovávaní tiel ale mohol byť skutočný počet obetí ešte vyšší. Zachránil sa iba jeden šťastlivec, ktorý včas dosiahol podzemný východ.
Hľadaním tiel sa zistilo, že väčšina obetí sa otrávila oxidom uhoľnatým, len malé množstvo ich zomrelo na následky otrasov pôdy alebo upálenia. Mŕtve telá sa nachádzali najmä na hlavných chodbách smerujúcich na povrch, čiže panovalo presvedčenie, že keby boli ventilátory v prevádzke, baníci by pravdepodobne prežili.
Po tragickej udalosti fungovala baňa Honkeiko ďalej pod japonským vedením až do augusta 1945, keď krajina vychádzajúceho slnka definitívne prehrala vojnu.
Banské tragédie v Číne nie sú neobvyklé
Násobne menej životov si vyžiadalo druhé najväčšie čínske banské nešťastie, ktoré 9. mája 1960 postihlo uhoľnú baňu Laobaidong v provincii Šan-si.
Vtedy zahynulo 682 osôb, napriek tomu udalosť patrí podľa počtu obetí na štvrté miesto svetových historických tabuliek. Čínsky banský priemysel je jedným z najväčších, ale súčasne aj najzastaranejších na svete. Ročne v ňom prichádzajú o život tisíce baníkov.
Najhoršie banské nešťastie v dejinách Európy sa stalo 10. marca 1906, keď po výbuchu v kamenno-uhoľnej bani neďaleko severofrancúzskeho mestečka Courrieres zahynulo najmenej 1 099 baníkov, niektoré z tiel sa nikdy nenašli.
