Horst Faas bol nemeckým vojnovým fotografom. Pracoval pre Associated Press. A bol najdôležitejším zo všetkých fotografov, ktorí sa venovali vojne vo Vietname. Tá sa stala zaťažkávajúcou skúškou modernej fotožurnalistiky.
Faas zomrel pred 10 rokmi – 10. mája 2012 vo veku 79 rokov. Za svoje fotografie získal Pulitzerovu cenu v roku 1965, píše The Guardian.
Dokumentoval vplyv vojny na ľudstvo
Dokumentoval vplyv vojny na ľudstvo: rodiny schúlené v strachu uprostred bojujúcich vojakov, ľudia, ktorí smútia za mŕtvymi, otec konfrontujúci vietnamských vojakov nad telom svojho syna či tvár amerického vojaka hľadiaceho s prázdnym pohľadom do kamery s prilbou, na ktorej bol nápis: „Vojna je peklo.“
„Nemôžeš odfotografovať letiacu guľku, ale dokážeš zachytiť skutočný strach.“
Horst faas
Okrem vlastnej práce aj pre AP verboval a mentoroval ďalších fotografov, ktorí sa stali známymi ako „Horstova armáda“.
Vietnamská vojna bola prvou, ktorá sa dostala do obývačiek prostredníctvom televízie. Najbezprostrednejšími a najpamätnejšími obrazmi vojny však stále boli fotografie.
Tie, ktoré mali najväčší vplyv, pochádzali od agentúry AP, ktorá ich distribuovala do novín po celom svete. Faas napríklad trval na odoslaní fotografie Eddieho Adamsa, na ktorej saigonský policajný šéf vykonáva popravu údajného agenta Vietkongu priamo na ulici neďaleko kancelárie AP.
Bojoval aj za zverejnenie záberu Nicka Uta, na ktorom nahé dievča uteká z dediny, ktorú bombardovali. Ostatní redaktori mali problém s jej nahotou.
Faas naverboval Utovho staršieho brata Huynh Thanh My do AP. Ten zahynul v boji v roku 1965. Faas mal neuveriteľnú schopnosť predvídať, kde sa akcia uskutoční, a statočnosť, ktorá zapôsobila dokonca aj na amerického generála Williama Westmorelanda.
Slovami korešpondenta New York Times Davida Halberstama, ktorý zdieľal dom s Faasom, Westmoreland „zbožňoval Horsta: tohto odvážneho mladého cudzinca, ktorý akoby trávil všetok svoj čas v teréne, a ktorého fotografie nepôsobili nijako zvlášť politicky.“
S vojnou vyrastal
Faasova schopnosť fungovať vo vojne mohla byť výsledkom toho, že s ňou vyrastal. Narodil sa v Berlíne a spomínal, ako sledoval nálety nad mestom.
Jeho rodičia utiekli, keď sa v roku 1945 priblížili Rusi, a skončili v Mníchove, kde si ako bubeník zdokonalil svoju angličtinu s jazzovou kapelou amerických vojakov.
V roku 1951 sa zamestnal vo fotoagentúre Keystone, kde pomáhal v tmavej komore. K AP sa pripojil v roku 1956, kde sa jeho kariéra vojnového žurnalistu začala v Kongu.
Potom informoval o vzbure v Alžírsku, predtým ako ho pridelili do Vietnamu v roku 1962. Reportér AP Peter Arnett o ňom povedal: „Horst bol na bojisku absolútne nebojácny.“
Faasa počas bojov pri Bu Dop zranil v roku 1967 raketový granát. Zdravotník, ktorý mu zachránil nohu, mu povedal, že bol „taký sivý, že som si myslel, že si umrel“.
Vyhral dve Pulitzerove ceny
V roku 1972 vyhral svojho druhého Pulitzera spolu s Michelom Laurentom – ktorého zabili vo Vietname o tri roky neskôr. S Arnettom spolupracoval na cestovateľskom denníku po USA.
Neskôr sa vrátil do Konga, ktoré bolo premenované na Zair. Z tohto obdobia pochádzajú jeho pamätné zábery Muhammada Aliho.
V roku 1976 sa presťahoval do Londýna ako hlavný fotoeditor AP pre Európu. V roku 1997 Faas a Tim Page vydali Requiem, knihu o fotografoch zabitých vo Vietname.
Posledné roky života bol ochrnutý
O sedem rokov neskôr odišiel z AP a v roku 2005 ochorel na sympóziu fotožurnalistiky, ktoré pomáhal organizovať vo Vietname.
Krvácanie do miechy ho zanechalo ochrnutého od pása nadol. Hoci pokračoval vo svojej práci veľvyslanca pre fotožurnalistiku, robil tak s veľkými ťažkosťami.
Jeho filozofiu najlepšie vystihuje odpoveď, ktorú poskytol fotografovi Zoranovi Božičevicovi, ktorý požiadal o pokyny, keď pre AP informoval o bosnianskom konflikte.
„Si muž v danej krajine… nenechaj niekoho, kto je vzdialený stovky kilometrov, aby o tom rozhodoval za teba. Povedz mi, kam ideš, a zavolaj späť, keď budeš mať pripravené fotografie. A dávaj si pozor,“ povedal mu.
