Uplynulo 30 rokov od prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti. Rozhodlo sa o nej 17. júla 1992. Dokument predznamenal súčasnú podobu slovenskej ústavy. Atmosféra jej schvaľovania však naznačila aj búrlivú atmosféru slovenskej politiky 90-tych rokov.
Výsledky parlamentných volieb 1992 a následné rokovania národných reprezentácií posunuli federáciu k rozpadu.
Črtala sa cesta k samostatnosti, politici si ňou ale neboli istí. Národná rada mala preto hlasovať o návrhu Deklarácie zvrchovanosti, ale aj o referende o vystúpení Slovenska z federácie.
Pozrite si celú reportáž RTVS:
„Chcel som do toho vniesť rozmer, že to nemôže byť len vec politických strán, ktoré okrem SNS nešli do volieb s programom samostatnosti. Že sa k tomu musia vyjadriť ľudia,“ povedal v archívnom zábere František Mikloško, poslanec Slovenskej národnej rady 1992 – 1994 (KDH).
Možnosť rozhodnúť o budúcnosti federácie ľuďmi slovenský parlament odmietol. Naopak, prijal Deklaráciu zvrchovanosti.
„Tak sme si povedali, že urobme deklaráciu, kde naznačíme budúcnosť Slovenska. Tak sa aj stalo. Myslím, že boli tri návrhy deklarácie. Mal ich aj pán Mečiar. Ja som ich potom dostal s tým, aby sme z nej urobili výstupovú deklaráciu,“ vysvetlil Ivan Gašparovič, predseda Slovenskej národnej rady 1992 – 1994 (HZDS).
Ďalej uvádza, že jej definitívne znenie pripravovali slovenskí spisovatelia okolo neskoršieho ministra kultúry Ivana Hudeca. Hlasovanie vyvolávalo veľké vášne.
Za hlasovalo 113 poslancov
Za deklaráciu hlasovalo 113 poslancov. Proti boli to najmä kresťanskí demokrati a poslanci maďarskej národnosti. O tri dni neskôr abdikoval posledný československý prezident Václav Havel.
Obavy o osud spoločného štátu naznačil ešte pred parlamentnými voľbami.
Hoci deklarácia mala spájať, jej schvaľovanie naznačilo konflikty, ktoré boli najmä súčasťou prvých rokov samostatného Slovenska.
