Hana Ponická nebola iba poprednou slovenskou prozaičkou, prekladateľkou a publicistkou, ale aj aktívnou bojovníčkou proti totalite a signatárkou Charty 77. V piatok 15. júla uplynie od jej narodenia 100 rokov.
Ponická sa narodila 15. júla 1922 v obci Halič pri Lučenci. Detstvo a mladosť prežila v rodnej obci, Košiciach, Banskej Bystrici a Martine. Študovala na gymnáziách v Košiciach a Bratislave, kde aj v roku 1940 zmaturovala.
Po strednej škole sa rozhodla pre vysokoškolské štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, ktoré však nedokončila. Aktívne sa zapojila do Slovenského národného povstania (SNP).
V rokoch 1948 až 1950 žila v Ríme, kde pôsobil jej manžel, spisovateľ Štefan Žáry, v tom čase ako dopisovateľ Československej tlačovej kancelárie (ČTK).
Po návrate do Bratislavy bola v rokoch 1951 až 1953 vedúcou redaktorkou Výskumného oddelenia zdravotníckej osvety a v nasledujúcich rokoch pôsobila ako profesionálna spisovateľka, prekladateľka a publicistka.
V rokoch 1968-1972 bola redaktorkou denníka Smena. Redakciu však musela opustiť potom, čo odmietla pozitívne písať o okupačných vojskách a normalizácii.
Neustále ju prenasledovali
V roku 1972 ju normalizačná komisia zbavila zamestnania a zakázala publikovať. Odvážna a uznávaná bojovníčka za slobodu, spravodlivosť a práva človeka sa presťahovala do dediny Lukavica a aktívne sa zúčastňovala na disidentskom hnutí. Spolupracovala aj so zahraničnou rozhlasovou stanicou Slobodná Európa. V roku 1977 sa stala jednou zo signatárov Charty 77.
Za odpor proti praktikám komunistického režimu ju 14. augusta 1989 spolu s členmi tzv. bratislavskej päťky – s Jánom Čarnogurským, Miroslavom Kusým, Vladimírom Maňákom a Antonom Seleckým – zatkli a súdili. V novembri 1989 všetkých postupne oslobodili.
Do literárneho diania vstúpila Hana Ponická už počas stredoškolských štúdií. V tvorbe pre deti knižne debutovala zbierkou rozprávok zo života zvierat Slávikove husličky (1953).
Z jej detských prác si najväčšiu obľubu získali príbehy zo života svojráznej postavičky Štoplíka, ktoré vyšli v troch dieloch – O Štoplíkovi (1961), O Štoplíkovi, kým do školy nechodil (1991) a Ako Štoplík do školy chodil-nechodil (1991). Druhý a tretí diel knihy o Štoplíkovi vyšiel až v roku 1991 preto, lebo komunisti v roku 1977 vydanie knihy zastavili.
Ovládala niekoľko jazykov
Z tvorby pre dospelých možno spomenúť knihu Ábelovský dom (1959), v ktorej priblížila čitateľovi rodný novohradský kraj, ďalej zbierku poviedok Prísť, odísť (1964) a Bosými nohami (1968) alebo dokumentárno-beletristické dielo Milan Rastislav Štefánik – hrdina sa vracia (1991).
Obdobie disidentského hnutia svojho života spracovala v autobiografickej knihe Lukavické zápisky. Dielo vydalo v roku 1989 Škvoreckého exilové vydavateľstvo, na Slovensku kniha vyšla až v roku 2004. Ide o spomienkovo ladenú prózu, ktorá je pozoruhodným literárnym dielom o láske, manželstve, priateľstve a solidarite ľudí.
Spisovateľka sa okrem bohatej autorskej tvorby venovala aj prekladaniu z maďarčiny, francúzštiny, nemčiny a taliančiny. Z týchto jazykov preložila mnohé základné diela z klasiky i modernej literatúry. Na námet prózy Hany Ponickej nakrútili film Zlatá réva (1977).
Disidentka a spisovateľka Hana Ponická, nositeľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy (2002), zomrela 21. augusta 2007 v Banskej Bystrici vo veku 85 rokov, pochovaná je v rodnej obci.
