Osobnosť slovenskej hudobnej avantgardy, hudobný skladateľ Ilja Zeljenka, zomrel v Bratislave pred 15 rokmi 13. júla 2007 vo veku nedožitých 75 rokov.
Bratislavský rodák Ilja Zeljenka, narodený 21. decembra 1932, sa venoval hre na harmóniu a kontrapunkte u Jána Zimmera už počas štúdia na bratislavskom gymnáziu. Do tajov klavírneho umenia ho zaúčal Rudolf Macudziňski.
Štúdium kompozície na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave u Jána Cikkera ukončil v roku 1956. V rokoch 1957-1961 bol dramaturgom Slovenskej filharmónie, potom odišiel do Československého rozhlasu, kde pôsobil do roku 1968. V roku 1973 ho vylúčili zo Zväzu slovenských skladateľov (ZSS) a nadlho sa jeho hudba prestala na verejnosti hrávať.
November 1989 však aj jemu, podobne ako iným umelcom, umožnil návrat na oficiálnu scénu. Stal sa aj predsedom Slovenskej hudobnej únie, prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos-Étos (1990-1991) a na VŠMU vyučoval kompozíciu.
Ilja Zeljenka je autorom mnohých hudobných a hudobno-dramatických diel. Z opier je verejnosti známa jeho Bátoryčka a Posledné dni Veľkej Moravy. Napísal aj deväť symfónií, klavírne sonáty, sláčikové kvartetá, scénické pašie a koncertné a komorné kompozície.
Filmová hudba
Vďaka nemu sa hudba v slovenskom filme stala samostatnou výrazovou zložkou a neplnila len ilustratívnu funkciu. Pritom k filmovej hudbe sa dostal len náhodou v roku 1956, keď ho oslovil dramaturg krátkeho filmu Slovenskej filmovej tvorby Miroslav Horňák.
Už jedna z prvých prác pre dokument Tu kráčajú tragédie (r. Štefan Uher, 1957), v ktorej využil individuálne hudobné prostriedky, tzv. mestský folklór, poukázala na výnimočnosť Zeljenkovho prístupu k tvorbe filmovej hudby.
Jeho novátorské postupy sa však najvýraznejšie prejavili práve v 60. rokoch, keď pôsobil v Československom rozhlase ako dramaturg v elektroakustickom štúdiu.
Od roku 1957 až do vylúčenia zo ZSS a zákazu činnosti skomponoval hudbu k približne sto hraným a dokumentárnym filmom. Spolupracoval s dokumentaristami Martinom Slivkom, Vladom Kubenkom, Ladislavom Kudelkom.
Zložil hudbu pre filmy Štefana Uhra Slnko v sieti (1962), Panna zázračnica (1966), Tri dcéry (1967), Génius (1969), Keby som mal pušku (1971), Javor a Juliana (1972), Dolina (1973). S Eduardom Grečnerom spolupracoval na filmoch Každý týždeň, sedem dní (1964), Drak sa vracia (1967) a Pozemský nepokoj (1992).
Hoci experimentoval aj s elektroakustickou hudbou, inšpiráciu nachádzal aj vo folklóre.
Osobitné postavenie v Zeljenkovej tvorbe má práve Igricom ocenená hudba v snímke Drak sa vracia, ktorá patrí k jeho najúspešnejším filmovým projektom. „Najlepšia filmová hudba je tá, ktorú si divák ani nevšimne,“ povedal svojho času Zeljenka v nadväznosti na spoluprácu so Štefanom Uhrom.
„Toto bol slogan Uhrovej generácie, ktorým sme v tej dobe vnímali poslanie filmovej hudby. Samozrejme, hudba vo filme je prítomná, ale je ukrytá. Jej poslaním je podporovať formu filmu, no veľmi jemne a nevtieravo,“ dodal.
Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia, medzi inými aj v roku 1980 Cenu Jána Levoslava Bellu za dielo Symfónia č. 4 Baletná, v roku 2001 Cenu SOZA za najúspešnejšiu skladbu v oblasti vážnej hudby – Musica slovaca. Získal aj niekoľko ocenení za celoživotnú tvorbu. V júni 2002 sa Ilja Zeljenka stal laureátom Ceny ministra kultúry SR.
