Jane Austenová sa narodila 16. decembra 1775 v dedine Steventon v Hampshire. Bola to anglická spisovateľka, ktorá ako prvá dala románu jeho výrazne moderný charakter prostredníctvom zaobchádzania s obyčajnými ľuďmi v každodennom živote.
Od jej úmrtia uplynulo v pondelok (18. 7.) presne 205 rokov.
Počas svojho života vydala štyri romány: Rozum a cit (1811), Pýcha a predsudok (1813), Mansfield Park (1814) a Emma (1815). V týchto a v Presvedčení a Opátstve Northanger (vydané spolu po jej smrti v roku 1817) živo zobrazila život anglickej strednej triedy na začiatku 19. storočia.
Jej romány definovali dobový román o správaní, no stali sa aj nadčasovými klasikami, ktoré zostali kritickými a populárnymi aj viac ako dve storočia po jej smrti.
Blízkou jej bola sestra Cassandra
V rodnej dedine bol jej otec, reverend George Austen, rektorom. Bola druhou dcérou a siedmym dieťaťom v osemčlennej rodine – šiestich chlapcov a dvoch dievčat. Jej najbližšou spoločníčkou po celý život bola jej staršia sestra Cassandra. Obe sa nevydali.
Ich otec bol učenec, ktorý vo svojich deťoch podporoval lásku k učeniu. Jeho manželka Cassandra (rodená Leighová) bola šikovná žena, známa svojimi improvizovanými veršami a príbehmi. Veľkou rodinnou zábavou bolo herectvo.
Živý a láskavý rodinný kruh Jane Austenovej poskytol stimulujúci kontext pre jej písanie. Jej najstaršie známe spisy pochádzajú približne z roku 1787. O šesť rokov neskôr napísala veľké množstvo materiálu, ktorý sa zachoval v troch rukopisných zošitoch – Prvý zväzok, Druhý zväzok a Tretí zväzok.
Obsahujú hry, verše, krátke romány a iné prózy a ukazujú, že Austenová sa zaoberala paródiou existujúcich literárnych foriem, najmä žánrov sentimentálneho románu a sentimentálnej komédie.
Cenzurované listy
Jej prechod k serióznejšiemu pohľadu na život je evidentný v Lady Susan, krátkom epištolárnom románe napísanom v rokoch 1793–94 (nevydaný až do roku 1871). Ide o portrét ženy usilujúcej sa uplatniť svoju vlastnú silnú myseľ a osobnosť až do spoločenského sebazničenia. Je to štúdia frustrácie a osudu ženy v spoločnosti, ktorá nemá využitie pre svoj talent.
Ako uvádza portál Britannica, v roku 1802 vraj Austenová súhlasila so sobášom s Harrisom Bigg-Witherom, 21-ročným dedičom hampshireskej rodiny, ale nasledujúce ráno si to rozmyslela. Existuje aj množstvo vzájomne si odporujúcich príbehov, ktoré ju spájajú s niekým, do koho sa zamilovala, no veľmi skoro zomrel.
Cassandra bola žiarlivou strážkyňou súkromného života svojej sestry a po jej smrti cenzurovala zachované listy a mnohé zničila. Ale Austenovej romány poskytujú nesporný dôkaz, že ich autorka pochopila prežívanie a sklamanie z lásky.
V Chawtone našla stratenú umeleckú dušu
Po náročných rokoch, keď jej v roku 1809 umrel otec a najbližšia priateľka, Janin brat Edward poskytol svojej matke a sestrám veľkú chatu v dedine Chawton, v rámci svojho panstva v Hampshire neďaleko Steventonu.
Tu Austenová začala pripravovať Rozum a cit aj Pýchu a predsudok na vydanie. Povzbudzoval ju jej brat Henry, ktorý pôsobil ako sprostredkovateľ s jej vydavateľmi. Podnietila ju zrejme aj potreba peňazí.
Vydavateľ Thomas Egerton súhlasil s vydaním diela Rozum a cit, ktoré vyšlo anonymne v novembri 1811. Obe popredné recenzie, Critical Review a Quarterly Review, privítali jeho zmes poučenia a zábavy.
Stala sa etablovanou (hoci anonymnou) autorkou. Zdá sa, že obdobie po roku 1811 bolo tým najvďačnejším v jej živote. Bola spokojná s tým, že videla svoju prácu v tlači. Dostávala aj dobré recenzie a vedela tiež, že romány sú široko čítané.
Recenzenti chválili romány pre ich morálku a zábavnosť, obdivovali kresbu postáv a vítali domáci realizmus ako osviežujúcu zmenu oproti vtedy módnej romantickej melodrámy.
Známou sa stala až po smrti
Posledných 18 mesiacov svojho života bola Austenová zaneprázdnená písaním. V januári 1817 začala písať Sanditon, robustnú a zosmiešňujúcu satiru o kúpeľoch a invalidite. Tento román nedokončila pre zhoršujúce sa zdravie.
Vtedajšie klinické posúdenie určilo, že trpí Addisonovou chorobou (chronická nedostatočnosť nadobličiek, ktoré nedokážu produkovať dostatočné množstvo hormónov kortizol a aldosterón). Jej stav kolísal, dva mesiace pred smrťou ju previezli do Winchesteru do starostlivosti odborného chirurga. Zomrela 18. júla 1817 a o šesť dní neskôr ju pochovali vo Winchesterskej katedrále.
Jej autorstvo oznámil svetu jej brat Henry, ktorý dohliadal na vydanie knihy Opátstvo Northanger a Presvedčenie. Počas jej života sa objavila adekvátna odpoveď zodpovedajúca povahe jej úspechu – recenzia sira Waltera Scotta o Emme v Quarterly Review z marca 1816.
Tam túto „bezmennú autorku“ vítal ako majstrovského predstaviteľa moderného románu v novej realistickej tradícii.
