Básnik a prozaik Andrej Plávka sa vo svojej tvorbe inšpiroval najmä staršou generáciou slovenských autorov, ako boli Štúrovci, no najviac ovplyvnil jeho dielo Pavol Országh Hviezdoslav. Zároveň sa venoval aj moderným umeleckým smerom, ako sú poetizmus a nadrealizmus. Od úmrtia poeta uplynulo v pondelok (11. 7.) presne 40 rokov.
Andrej Plávka sa narodil 18. novembra 1907 v rodine garbiara v Liptovskej Sielnici. Do školy začal chodiť v rodnej obci, v rokoch 1918 až 1927 navštevoval gymnázium v Liptovskom Mikuláši. Neskôr študoval na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej (UK) v Prahe, štúdium ukončil bez rigoróznej skúšky v Bratislave.
Slovo bral ako nástroj
Od roku 1931 pracoval v rôznych úradníckych funkciách. Podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov v septembri 1944 vstúpil do Komunistickej strany Slovenska. Po roku 1945 sa venoval politickej činnosti, pracoval aj ako tajomník Ústredného výboru Národného frontu.
Svoju tvorbu uverejňoval Andrej Plávka pod pseudonymom Martin Podhorský, Plávka-Podhorský, Podhorský i Vladimír Veselý.
„Slovo je dobrý nástroj, len treba vedieť na ňom hrať,“ vravieval básnik. Milovníci poézie sa môžu presvedčiť o tom, že autor premyslene vyberal tie správne slová. Čitateľ pomocou nich môže nahliadnuť do sveta básnikových myšlienok.
Prvé básne s tradičnými témami domova, prírody a lásky uverejňoval od roku 1922 v mládežníckych časopisoch Nový rod, Mladé prúdy, Mladé Slovensko, Študentský časopis, potom aj v dennej tlači.
SNP ho inšpirovalo
Po vzniku Slovenskej republiky (1939 až 1945) sa Plávka zapojil do vtedy ilegálnej protifašistickej činnosti a zúčastnil sa na prípravách Slovenského národného povstania (SNP).
Osobná účasť v Povstaní bola pre spisovateľa takým silným zážitkom, že ho inšpirovala k mnohým veršom a prózam. Ako umelec zaujímal stanoviská k dianiu na Slovensku, reagoval aj na vývoj vo svete.
Knižnou prvotinou autora bola zbierka básní Z noci i rána, ktorá vyšla v roku 1928. Nasledovali básnické zbierky Vietor nad cestou, Tri prúty Liptova, Ohne na horách, Zelená ratolesť, Domovina moja. K téme SNP sa vrátil v lyricko-epickej poéme Tri vody, vydanej v roku 1954 a o 20 rokov neskôr v zbierke Neumrel na koni.
K známym Plávkovým dielam patria zbierky básní Vyznanie, Palmy a limby, Zrelosť, Korene, Zbohom, lásky moje, Testament a Post scriptum, ale aj satirické básne zo zbierky Horec (1980). Posmrtne mu vyšla poéma Zámlky nad jazerom. Jeho verše niekoľkokrát zhudobnili.
Prózu v Plávkovej tvorbe zastupujú romány, novely, eseje, reportáže a memoáre. Jeho prvé pokusy o román – Studená zem, Jeden z nás – zostali v rukopise. Nasledoval román s autobiografickými črtami Obrátenie Pavla, Slovenskému národnému povstaniu venoval knihu noviel Siedmi.
K najkrajším veršom v zbierkach Andreja Plávku patria ľúbostné. Takýto sa dá nájsť v básni Neskoro: “Hľa, tu je ten chodník- nosila si po ňom večierkami pre mňa bozky ku háju -viacej ako ľuďom, verili sme stromom, netušiac, že i tie nás poznajú.“ Pripomenul to okruh RTVS Rádio Regina Západ.
Viackrát ho vyznamenali
V roku 1971 vyšiel prvý diel jeho spomienok s názvom Smädný milenec, pokračovaním bolo dielo Plná čaša z roku 1978. Pre mladých čitateľov napísal zbierky básní Nová cesta a Sto dolín, sto vŕškov.
Spisovateľ bol nositeľom niekoľkých vyznamenaní – Radu SNP I. stupňa, bulharského Radu Cyrila a Metoda, medaily Svetovej rady mieru, medaily L. Novomeského a mnohých ďalších.
Spisovateľ Andrej Plávka, ktorého literárnu tvorbu preložili do mnohých svetových jazykov, zomrel 11. júla 1982 v Bratislave.
