Od narodenia slovenského partizánskeho veliteľa Viliama Žingora uplynie v sobotu 30. júla 110 rokov. Vyznamenali ho Radom Slovenského národného povstania (SNP) I. triedy a menovali za jedného z hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov.
V roku 1950 bol za kritiku komunistickej strany krivo obvinený z protištátnej činnosti a odsúdený na smrť.
Zakladateľ partizánskej skupiny
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke. Pôvodným povolaním bol úradník, pracoval v Roľníckej vzájomnej pokladnici v Turčianskom Svätom Martine (v súčasnosti Martin). V rokoch 1942-1943 bol kníhkupcom v Bratislave.
V roku 1943 mal narukovať do Slovenskej armády. Vyhol sa nástupu a zbehol do hôr. Na jar 1944 založil nad Bystričkou v okolí Martinských hôľ partizánsku skupinu. V auguste 1944 založil lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov.
Jeho partizánska skupina sa dňa 25. augusta 1944 spojila so skupinou Piotra Velička v Sklabini a Žingor sa stal veliteľom 2. československej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika. Brigáda pôsobila v Rajeckej doline a podieľala sa na obrane povstaleckého územia.
Po druhej svetovej vojne vstúpil Žingor do Komunistickej strany Slovenska (KSS, 1945), v Slovenskej národnej rade (SNR) bol jej poslancom. Stal sa funkcionárom Zväzu slovenských partizánov. Nespokojný s politikou strany z jej radov v júli 1947 vystúpil.
Otvorene ju kritizoval, upozorňoval na falošných partizánov, ktorí sa za nich začali vydávať až po vojne. Neprijal politické zmeny po roku 1948, za čo ho perzekvovali. Prenasledovali ho, často sa ocitol bez práce a finančných prostriedkov.
Odmietol vrátiť sa z hôr a stal sa nepriateľom štátu
V roku 1949 prijal ponuku spolubojovníka nasťahovať sa, spoločne so svojou tehotnou družkou Elenou Lamošovou a jej synom Ľuborom, do jeho chaty v Račkovej doline vo Vysokých Tatrách. Komunistické vedenie si však nevedelo predstaviť, aby sa legendárny partizánsky veliteľ ukrýval v horách. Nezapadalo to do línie budovateľského úsilia komunistickej strany.
Keď Žingor odmietol ponuku predsedu KSS Viliama Širokého vrátiť sa z hôr a zaradiť sa do normálneho života, stal sa nepriateľom štátu.
ŠtB poslúžilo Žingorovo náhle zmiznutie ako zámienka na vyfabrikovanie obvinenia, že v horách založil tajnú protištátnu organizáciu. Pátranie po partizánskom veliteľovi bolo dlho bezvýsledné, píše Ústav pamäti národa.
Jeho úkryt sa podarilo odhaliť až na základe indiskrétnosti dcéry pôrodnej babice. V rámci akcie „Turiec“ Žingora 27. novembra 1949 zatkli. Súčasne uväznenili ďalších 77 osôb, ktoré obvinili z členstva vo fiktívnej Žingorovej skupine.
Žingora väznili a vyšetrovali v Prahe a Bratislave. Podľa žaloby Štátnej prokuratúry v Bratislave skupina okolo Žingora zničila ideály Slovenského národného povstania (SNP), pokúsila sa zničiť ľudovodemokratické zriadenie, organizovala branné a pomocné sily. Všetkých stíhali za velezradu.
Odsúdili ho na trest smrti
Žingora vystavili brutálnym vyšetrovacím metódam. Napriek tomu odmietol vyzradiť mená ľudí, ktorí mu poskytovali hmotnú pomoc. Spolu s členmi štábu jeho partizánskej brigády Samuelom Bibzom a Ladislavom Nosákom ho vo vykonštruovanom procese odsúdili za velezradu a vyzvedačstvo na trest smrti.
Išlo o jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov v Československu. Justičnú vraždu nad Viliamom Žingorom vykonali 18. decembra 1950. V skorých ranných hodinách ho obesili.
V roku 1968 ho právne rehabilitovali. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa mu dostalo až po roku 1989. Žingorovho vyšetrovateľa Bohumila Doubeka ešte za socializmu uväznili na deväť rokov za jeho kruté vyšetrovacie metódy.
O živote Viliama Žingora vyrobila Slovenská televízia v roku 1991 dokumentárny film Posledná noc Viliama Žingora. V roku 2009 vydal historik Róbert Letz publikáciu Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.
