Chemické zbrane používali obe bojujúce strany už od úvodných fáz prvej svetovej vojny. Až 12. júla 1917 sa ale objavil plyn, ktorý sa stal postrachom vojakov. Nemecká armáda blízko belgického mesta Ypres vtedy prvýkrát nasadila horčičný plyn – zlúčeninu voňajúcu po cesnaku či horčici leptajúcu sliznice a spôsobujúcu veľmi bolestivé popáleniny.
Na rozdiel od iných bojových plynov mala nová zbraň pre útočníkov tú výhodu, že proti nej nepomáhali plynové masky. Na vyvolanie účinku totiž stačil kontakt s pokožkou. Navyše, horčičný plyn je veľmi stabilný a dokáže spoľahlivo zamoriť bojisko na dlhé hodiny až dni. Prvý raz ho použili presne pred 105 rokmi.
Yperit, ako je plyn známy dnes, prvýkrát syntetizoval už v roku 1860 anglický chemik Frederik Guthrie. Nemecká armáda ho použila najprv proti britským a neskôr aj francúzskym jednotkám. Už v priebehu prvej svetovej vojny siahli k yperitu aj Briti pri dobýjaní nemeckých obranných postavení.
Nasadili ho viackrát
Odvtedy horčičný plyn nasadili v množstve ďalších konfliktov. Okrem iného pri talianskom ťažení do Etiópie v 30. rokoch alebo pri iracko-iránskej vojne o pol storočie neskôr. V marci 1988 zase iracký diktátor Saddám Husajn zlikvidoval s pomocou yperitu a ďalších chemických látok tisíce Kurdov.
Už počas prvej svetovej vojny si jedovaté plyny vyžiadali zhruba milión ľudských životov. Žiadnej z bojujúcich strán ale nepriniesli veľkú výhodu.
Použitie „jedov a jedovatých zbraní“ síce zakazuje Haagsky dohovor z roku 1899, to ale vývoju a nasadeniu smrtiacich plynov nezabránilo. Asi ako prví použili plyn už v auguste 1914 Francúzi. Ešte ale nešlo o smrtiaci prostriedok, bol to „iba“ slzný plyn.
V októbri 1914 vyskúšali podobné prostriedky aj Nemci, ktorí potom v januári 1915 nasadili smrtiace látky. Prvý chlórový útok – avšak pre mrazy neúčinný – prišiel na východnom fronte, o niekoľko mesiacov neskôr nasadili podobný plyn aj Briti a Francúzi.
