Prevládajúcim námetom akademického maliara Gustáva Mallého sa stali žánrové obrazy zo života slovenského ľudu. Smeroval k Benkovej monumentálnej koncepcii, ale bez akejkoľvek heroizácie.
Od jeho úmrtia v stredu (3. 8.) uplynulo 70 rokov.
Dospel k odhaleniu skutočnosti zbavenej romantického prístupu. Bol predstaviteľom slovenskej expresionistickej maľby. Jeho diela sú súčasťou stálej expozície Maliarstvo 1918 – 1945 v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.
V začiatkoch svojej pedagogickej praxe vyučoval Mallý neskorších popredných slovenských maliarov, akými boli Ľudovít Fulla, Koloman Sokol, Cyprián Majerník, Ján Mudroch či Ján Želibský.
Bol spoluzakladateľom Grupy uhorsko-slovenských maliarov v Žiline (1903), Spolku slovenských umelcov v Martine (1919) a Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave (1921).
Gustáv Mallý sa narodil 21. mája 1879 vo Viedni, ale ako sedemročný sa vrátil s rodičmi do Skalice. Tu navštevoval meštiansku školu a dva roky (1894 až 1896) súkromnú školu maliara Karla Záhorského v Prahe.
Kultúrnu a vzdelanostnú úroveň mu nahradil strýko a túžba po vzdelaní
Ďalšie dva roky strávil na pražskej umelecko-priemyselnej škole. Jeho pedagógom bol profesor Liška. V štúdiu ho podporoval brat jeho otca Ján Mallý-Dusarov. Bol to významný národno-kultúrny dejateľ, novinár, vydavateľ, vysokoškolský učiteľ, cirkevný hodnostár a politik.
Keďže jeho otec bol živnostník a matka domáca, kultúrnu a vzdelanostnú úroveň mu dokonale nahradil strýko a vlastná túžba po vzdelaní.
Tá ho priviedla do Kráľovskej akadémie výtvarných umení v Drážďanoch v Nemecku (1898 až 1900). Tam študoval u profesora Leona Pohleho. Neskôr namieril do Pittsburghu a New Yorku v Spojených štátoch amerických (1901 až 1902).
Tu vystavoval aj svoje práce. V roku 1902 sa vrátil domov, do Skalice. Oženil sa a usadil vo Vinosadoch – Malom Tŕní v roku 1905. V roku 1908 sa presťahoval do Pezinka. Neskôr žil v bratislavskej Petržalke, mnohí mu v tom období vyčítali, že stratil kontakt so slovenským vidiekom, prírodou i ľuďmi.
Gustáv Mallý mal aj priekopnícke zásluhy ako organizátor výstavníckej činnosti a najmä ako výtvarný pedagóg. V roku 1911 založil súkromnú maliarsku školu v Bratislave, kde začínali maľovať mnohí poprední výtvarníci.
Po Slovensku usporadúval výstavy v 30. rokoch 20. storočia. V roku 1941 prevzal po Martinovi Benkovi Oddelenie kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej.
Od roku 1946 bol aj profesorom na Odbore výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave. Pre zlý zdravotný stav sa v roku 1949 profesúry vzdal. Zomrel v Bratislave 3. augusta 1952. Pochovaný je na Martinskom cintoríne.
