Choroba žltej zimnice spôsobila život ohrozujúce epidémie počas posledných 500 rokov ľudskej civilizácie. V prvej polovici 20. storočia sa zistil vírusový pôvod ochorenia, objasnili sa spôsoby jeho šírenia a našli sa možné spôsoby prevencie.
Záverečným pokrokom v týchto štúdiách bol výskum samotného kmeňa choroby. Tento objav predstavoval jeden z posledných krokov k vyvinutiu funkčnej vakcíny proti žltej zimnici. A práve tento objav má na svedomí Max Theiler. Vo štvrtok (11. 8.) si pripomíname 50. výročie jeho úmrtia.
Skromný a pokorný v osobnom živote
Max Theiler sa narodil v Pretórii v Južnej Afrike v roku 1899. Vyrastal v rodine so švajčiarskym pôvodom. Tí, ktorí sa s ním stretli, ho označovali za mimoriadne skromného, jemného a nenáročného človeka, tvrdí Erling Norrby z National Library of Medicine.
V Juhoafrickej republike strávil prvých 20 rokov svojho života. Po predmedicínskej príprave v Južnej Afrike odišiel do Anglicka, aby absolvoval lekárske školenie.
V roku 1922 dostal diplom Lekárskej a chirurgickej kráľovskej vysokej školy v Londýne. V tom istom roku dostal podľa oficiálnej stránky Nobelovej ceny diplom z tropickej medicíny a hygieny. Neskôr odišiel do USA, kde sa stal členom akademického oddelenia na katedre tropickej medicíny na Harvarde.
Vedúcim tohto oddelenia bol v tom čase Andrew Watson Sellards, ktorý sa zaujímal o žltú zimnicu. Po úspechu výskumníkov z Rockefellerovej nadácie Sellards priniesol výsledky zo skúmania (spolu so vzorkou) žltej zimnice do svojho laboratória v USA.
Keďže sa Theiler o žltú zimnicu zaujímal od čias svojho pôsobenia v Londýne, neváhal sa pustiť do rozsiahleho výskumu. Dovtedy sa o ochorení žltej zimnice uvažovalo ako o bakteriálnom ochorení. To však v roku 1927 Theiler a jeho kolegovia vyvrátili.
Zistili, že príčinou žltej zimnice nie je baktéria, ale vírus. V liečbe tohto ochorenia to bol obrovský prevrat. V roku 1930 sa Theiler pridal do Rockefellerovej nadácie.
Tam Theiler a jeho kolegovia už pracovali priamo na vakcínach. Proti tejto chorobe nakoniec vyvinuli bezpečnú, štandardizovanú vakcínu 17D, ktorej výhodou bola rýchla adaptabilita na masovú výrobu.
Prvá terénna skúška s novou vakcínou v Brazílii v roku 1938 bola veľmi úspešná. Pokračujúce používanie viac ako 400 miliónov dávok vakcíny 17D proti vírusu počas viac ako šesťdesiatich rokov dokázalo, že ide o mimoriadne bezpečný a účinný produkt.
Nobelovu cenu takmer ani nezískal
Theiler sa uchádzal o Nobelovu cenu niekoľkokrát, avšak jeho prvé tri pokusy neboli úspešné. Komisia podklady Theilerovho výskumu v rokoch 1937 a 1948 vyhodnotila buď ako nedostatočné, alebo cenu vyhral jeden z jeho niekdajších kolegov.
Na to, aby sa človek o Nobelovu cenu mohol uchádzať, musí podať návrh na nomináciu najneskôr do konca januára roka, kedy sa ceny udeľujú. V posledný deň (31. januára 1951), kedy bolo možné predkladať nominácie na ceny, Theiler nepredložil žiadny návrh.
Avšak stručnú nomináciu na Theilerovú dlhoročnú prácu predložil neskôr v ten deň predseda komisie Hilding Bergstrand, ktorý si Theilera nesmierne vážil. Bergstrand nielenže Theilera nominoval, ale bol (aj trochu prekvapivo) ten, kto vykonal hodnotenie.
Na začiatku svojej recenzie vyhlásil, že nemá čo dodať k procesu vývoja vakcíny proti žltej zimnici. Uviedol, že práve praktické výsledky Theilerovej práce by mu mali poskytnúť výhodu pred ostatnými kandidátmi na cenu z roku 1951. Tak sa aj stalo.
Theiler aj po získaní Nobelovej ceny pokračoval vo výskumoch a v pôsobení na akademickej pôde. Okrem žltej zimnice skúmal aj ochorenia, ako napríklad horúčky dengue a japonskej encefalitídy.
Zomrel 11. augusta 1972 v meste New Haven v USA. Výsledky jeho celoživotnej práce sú stále viditeľné. Svedčí o tom fakt, že aj dnes sa vakcína na žltú zimnicu stále vyrába pomocou pôvodných metód, na ktoré prišiel Theiler s jeho kolegami.
