Odporca nacizmu, ktorý ako prvý nemecký politik prosil o odpustenie za fašistické zločiny, starosta Západného Berlína, nemecký minister zahraničných vecí a spolkový kancelár – taká je stručná vizitka Willyho Brandta, nositeľa Nobelovej ceny za mier. Od jeho úmrtia uplynulo v sobotu (8. 10.) 30 rokov.
„Willy Brandt je úzko spájaný s fázou západonemeckej takzvanej novej východnej politiky, ktorá v sebe zahŕňala zlepšenie vzťahov Bonnu so Sovietskym zväzom a celým východným blokom. A to najmä počas Brandtovho obdobia vo funkcii ministra zahraničných vecí a spolkového kancelára,“ napísal vo svojej knihe Rivali a partneri studenej éry historik Slavomír Michálek.
Politikom od mladosti
Willy Brandt, pôvodným menom Herbert Ernst Karl Frahm, sa narodil 18. decembra 1913 v meste Lübeck. Ešte počas štúdia na gymnáziu sa stal v 16 rokoch členom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Po troch rokoch prestúpil do radov ľavicovejšej Socialistickej strany pracujúcich Nemecka (SAPD), do SPD sa opäť vrátil v roku 1944.
Po nástupe fašistov k moci si zmenil meno na Willy Brandt a pred prenasledovaním utiekol do Nórska, odkiaľ pokračoval v boji proti Hitlerovej diktatúre. Keď obsadili nacisti Nórsko, utiekol v roku 1940 do Švédska. V tomto období sa vzdal nemeckého občianstva a získal nórsky pas. Pôsobil ako novinár, spisovateľ a socialistický aktivista.
Po skončení druhej svetovej vojny sa vrátil do Nemecka a v roku 1948 získal opäť nemecké štátne občianstvo. Jeho politický vzostup pokračoval v rámci berlínskej SPD, v roku 1957 ho zvolili za starostu Západného Berlína.
Koncom roku 1966 sa Brandt stal ministrom zahraničných vecí a vicekancelárom v kabinete kresťanského demokrata Kurta Georga Kiesingera. Po voľbách do Bundestagu v roku 1969 došlo v Nemecku k zmene moci a Brandta zvolili za prvého sociálnodemokratického spolkového kancelára.
Z postu kancelára odstúpil 6. mája 1974 po tom, keď jedného z jeho osobných asistentov, Güntera Guillauma, odhalili ako východonemeckého špióna.
Politika zmierovania
Willy Brandt, politik zmierenia Západu s Východom, presadzoval novú východnú politiku prostredníctvom zbližovania. Veril, že malými postupnými krokmi dokáže viac než tvrdým kritickým postojom. Uvedomoval si, že kľúčovým postojom k nemeckej otázke je postoj Moskvy.
Sovietsko-nemecká zmluva podpísaná v Katarínskej sále Kremľa 12. augusta 1970 znamenala prelom. Garantovala všetky dovtedajšie hranice v Európe s dôrazom na hranice Nemeckej demokratickej republiky a Poľska. Obidve strany sa v nej zaviazali, že nepoužijú mocenské prostriedky vedúce k zmene hraníc.
Aj keď táto zmluva bola podstatne dôležitejšia, oveľa viac pozornosti si získala návšteva Willyho Brandta v Poľsku. Pred pomníkom povstania vo varšavskom gete pokľakol 7. decembra 1970 a prosil o odpustenie. Bol to práve ten okamih, keď gesto vypovie viac než slová. Tento záber obletel celý svet.
Nobelova cena za mier
Za svoju snahu o dobré vzťahy so susednými štátmi a prínos k politickému uvoľneniu napätia v Európe dostal Willy Brandt 20. októbra 1971 Nobelovu cenu za mier. Pred ním ju ako jediný nemecký štátnik získal iba Gustav Stresemann.
Willy Brandt, politik, ktorý bojoval proti dvom totalitným režimom – fašizmu a stalinizmu, ale ako nemecký kancelár hľadal zmier s Východom, aby zažehnal rozdelenie Nemecka i Európy, zomrel 8. októbra 1992. Po páde berlínskeho múru a komunistického režimu vo Východnom Nemecku vyhlásil: „Čo patrí k sebe, nech je spolu.“
