Karol Šmidke bol politik, predstaviteľ Komunistickej strany Československa (KSČ), organizátor Slovenského národného povstania (SNP), predseda Zboru povereníkov v rokoch 1945 as 1946 a predseda Slovenskej národnej rady (SNR) v rokoch 1948 až 1950. Od jeho úmrtia uplynulo vo štvrtok (15. 12.) 70 rokov.
Šmidke sa narodil 21. januára 1897 v rodine banského technika vo Vítkoviciach ešte v Rakúsko-Uhorsku. Rodina žila v Bosne. V rokoch 1910 až 1911 tam Šmidke navštevoval obchodnú školu, potom sa vyučil za banského stolára. Neskôr študoval na straníckych školách v Moskve a Kušnarenkove (Zväz sovietskych socialistických republík – ZSSR).
Po vypuknutí prvej svetovej vojny dobrovoľne vstúpil do vojnového námorníctva. Keď vojna skončila, celá rodina sa presťahovala do novej Československej republiky (ČSR), kde Šmidke pracoval v bani v Banskej Štiavnici. V roku 1919 sa stal členom vedenia miestnej organizácie Československej sociálno-demokratickej strany.
V rokoch 1921 až 1923 zakladal miestnu organizáciu KSČ, ktorú aj viedol ako predseda. Krátko pôsobil ako okresný tajomník KSČ v Liptovskom Mikuláši a v Trenčíne. V roku 1935 ho zvolili za poslanca Národného zhromaždenia ČSR za KSČ. V tejto funkcii zotrval až do zákazu KSČ a jej rozpustenia v decembri 1938.
Ilegálne krajské vedenia KSČ
Do Prahy sa s rodinou presťahoval v januári 1939. Poverili ho politickými funkciami vo vznikajúcich ilegálnych krajských vedeniach KSČ na Morave, udržiaval kontakty so vznikajúcou ilegálnou Komunistickou stranou Slovenska (KSS).
Po rozpade Československa a vzniku vojnovej Slovenskej republiky (marec 1939) emigroval s rodinou cez Poľsko do ZSSR.
V septembri 1939 začala druhá svetová vojna. Z Moskvy ho v roku 1943 vyslali na Slovensko organizovať odboj. Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) v roku 1944 sa stal jeho hlavným činiteľom, zastával vysoké funkcie v Hlavnom štábe partizánskych oddielov na Slovensku a rade na obranu Slovenska.
Spolupredsedal povstaleckej Slovenskej národnej rade (SNR). Po ústupe povstania do hôr prešiel do ilegality, v Prešove, Bratislave a v Nitre organizoval odboj a pomoc bojujúcim partizánom.
Po skončení vojny v roku 1945 ho opakovane zvolili za poslanca SNR za KSČ (1945, 1946, 1948). V rokoch 1946 až 1948 bol podpredsedom a v rokoch 1948 až 1950 predsedom SNR. V rokoch 1945 až 1946 bol poslancom Dočasného Národného zhromaždenia za KSČ. Potom sa stal poslancom Ústavodarného Národného zhromaždenia ČSR a Národného zhromaždenia (NZ) ČSR za KSČ.
V roku 1950 ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu a donútili stiahnuť sa z politického života. Na zjazde Komunistickej strany Slovenska (KSS) v roku 1950 ho pozbavili všetkých straníckych a verejných funkcií okrem poslaneckého mandátu v Národnom zhromaždení (NZ) ČSR.
Zomrel 15. decembra 1952 v Bratislave vo veku 55 rokov. Rehabilitovali ho v roku 1963.
