Nemecký dramatický skladateľ a teoretik, ktorého opery a hudba mali revolučný vplyv na vývoj západnej hudby, zomrel pred 140 rokmi v talianskych Benátkach. Antisemitizmus a jeho úloha vo Wagnerovej hudobnej tvorbe sú dlhé roky predmetom sporov a odborných diskusií.
Richard Wagner, celým menom Wilhelm Richard Wagner, sa narodil 22. mája 1813 v nemeckom Lipsku.
Umelecké a divadelné zázemie Wagnerových raných rokov bolo hlavným formujúcim vplyvom. Niekoľko jeho starších sestier sa stalo opernými speváčkami alebo herečkami, uvádza internetový portál Britannica.
Impulzívny a svojhlavý Wagner bol nedbalým študentom na Kreuzschule v Drážďanoch a Nicholaischule v Lipsku. Často navštevoval koncerty, učil sa hrať na klavíri a komponovať.
Priťahoval ho študentský život
Keďže ho priťahoval pôvab študentského života, zapísal sa na Lipskú univerzitu, ale ako adjunkt (pomocný asistent, pridelený vyššiemu úradníkovi) s horšími privilégiami, keďže nemal ukončené prípravné štúdium.
Hoci žil divoko, venoval sa komponovaniu s plnou vážnosťou. Pre svoju netrpezlivosť na škole strávil iba šesť mesiacov. Jeho skutočnou školou však bolo dôkladné osobné štúdium partitúr majstrov, najmä Beethovenových kvartet a symfónií.
Wagnerova vlastná Symfónia C dur zaznela na koncertoch v lipskom Gewandhause v roku 1833. Po odchode z univerzity v tom istom roku strávil leto ako operný tréner vo Würzburgu, kde skomponoval svoju prvú operu Die Feen (Víly).
Operu sa mu nepodarilo uviesť v Lipsku a stal sa dirigentom provinčného divadelného súboru z Magdeburgu. Zamiloval sa do jednej z herečiek súboru, Wilhelmine (Minny) Planerovej, s ktorou sa v roku 1836 oženil.
V roku 1839 sa na úteku pred veriteľmi rozhodol uskutočniť svoj dávno vytúžený plán získať si slávu v Paríži, ale tri roky v Paríži boli pre neho katastrofálne. Nepodarilo sa tam presadiť.
Napriek tomu v roku 1840 dokončil operu s názvom Rienzi v roku 1841 skomponoval svoju prvú reprezentatívnu operu Der fliegende Holländer (Bludný Holanďan).
Zaplietol sa do nemeckej revolúcie
Do Drážďan sa vrátil roku 1842 sa ako 29-ročný. V októbri 1845 prišiel s operou s názvom Tannhäuser. Založená bola, ako všetky jeho budúce diela, na germánskych legendách.
Dvorná opera v Drážďanoch odmietla inscenovať jeho ďalšiu operu Lohengrin. Aj napriek tomu sa opera Lohengrin dodnes používa na svadbách po celom svete, píše The Guardian.
Neodmietli ju však z umeleckých dôvodov. Skôr išlo o Wagnerove plánované administratívne a umelecké reformy.
Jeho návrhy mali odňať dvoru kontrolu nad operou a vytvoriť národné divadlo, ktorého inscenácie by vyberal zväz dramatikov a skladateľov. Zaujatý myšlienkami sociálnej obnovy sa potom zaplietol do nemeckej revolúcie v rokoch 1848 až 1849.
Wagner napísal niekoľko článkov na podporu revolúcie a aktívne sa zúčastnil na drážďanskom povstaní v roku 1849. Keď povstanie zlyhalo, bol naňho vydaný zatykač a on utiekol z Nemecka. Nemohol sa tak zúčastniť na prvom predstavení Lohengrina vo Weimare, ktoré 28. augusta 1850 uviedol jeho priateľ Franz Liszt.
Život v exile
Nasledujúcich 15 rokov nesmel Wagner uviesť žiadne ďalšie nové diela. Do roku 1858 žil v Zürichu, kde komponoval, písal traktáty a dirigoval.
V rokoch 1849 až 1852 vytvoril svoje základné prozaické diela: Die Kunst und die Revolution (Umenie a revolúcia), Das Kunstwerk der Zukunft (Umelecké dielo budúcnosti), Eine Mitteilung an meine Freunde (Oznámenie mojim priateľom) a Oper und Drama (Opera a dráma).
Celok básní s názvom Der Ring des Nibelungen (Prsteň Nibelungov) odhaľuje Wagnerov zrelý štýl a metódu, ku ktorým si konečne našiel cestu v období, keď sa jeho myslenie venovalo sociálnym otázkam.
Nová umelecká forma drámy
V očakávaní blížiaceho sa vytvorenia socialistického štátu prorokoval zánik opery ako umelej zábavy pre elitu a vznik nového druhu hudobného scénického diela pre ľud, vyjadrujúceho sebarealizáciu slobodného ľudstva. Toto nové dielo sa neskôr malo nazývať „hudobná dráma“, hoci Wagner tento termín nikdy nepoužil a uprednostňoval „drámu“.
Wagnerova nová umelecká forma by bola poetickou drámou, ktorá by mala nájsť plný výraz ako hudobná dráma, keď bude zasadená do súvislej vokálno-symfonickej textúry.
Tá by sa skladala zo základných tematických myšlienok, ktoré sa začali označovať ako leitmotívy. Tie by vznikali prirodzene ako expresívne vokálne frázy spievané postavami a orchester by ich rozvíjal na vyjadrenie dramatického a psychologického vývoja.
Použitím tejto metódy Wagner okamžite dosiahol svoju úžasnú plnú silu, uvádza Britannica. Jeho štýl sa zjednotil a prehĺbil. Dokázal svoje diela od začiatku po koniec naplniť intenzívne charakteristickou hudbou.
Jeho optimistická sociálna filozofia ustúpila metafyzickému, svet odmietajúcemu pesimizmu, ktorý bol podporený jeho objavom filozofie Arthura Schopenhauera. Výsledkom bol Tristan a Izolda (1857-1859), ktorého kryštalizačným činiteľom bola jeho beznádejná láska k Mathilde Wesendonkovej, ktorá viedla k rozchodu s jeho manželkou Minnou.
Pre túto aféru sa pre neho život v Zürichu stal príliš nepríjemným a Wagner dokončil Tristana v Benátkach a švajčiarskom Luzerne. Vplyv Schopenhauerovej teórie o nadradenosti hudby medzi umeniami ho viedol k tomu, že výrazovú rovnováhu hudobnej drámy naklonil viac na stranu hudby.
Finančná katastrofa
Odišiel do Paríža, kde predstavenie prepracovanej verzie Tannhäusera skončilo fiaskom. V roku 1861 mu však amnestia umožnila vrátiť sa do Nemecka. Odtiaľ však odišiel do Viedne, kde zostal asi rok.
Pustil sa do druhého „klasického“ diela, komediálnej opery Die Meistersinger von Nürnberg (Meistri z Norimbergu). Do svojej novej koncepcie hudobnej drámy zakomponoval niektoré staré „operné“ prvky.
V roku 1864 ho však jeho rozsiahle výdavky a zlozvyky požičiavania si a žitia na úkor iných priviedli k finančnej katastrofe. Musel utiecť z Viedne, aby sa vyhol väzeniu za dlhy.
Zachránilo ho niečo ako zázrak. V roku 1864 nastúpil na bavorský trón osemnásťročný Ľudovít II. Ako fanatický obdivovateľ Wagnerovho umenia pozval dramatika, aby dokončil svoje básnické dielo Prsteň v Mníchove.
Kráľ ho ubytoval vo vile a počas nasledujúcich šiestich rokov sa v Mníchove úspešne uvádzali všetky doterajšie Wagnerove reprezentatívne diela. Netrvalo to však dlho, pretože Wagnerov spôsob života vyvolal odpor. Neustále sa zadlžoval, no pokúšal sa aj zasahovať do riadenia kráľovstva. Okrem toho sa stal milencom Lisztovej dcéry.
Triumfálne predstavenie celoživotného diela
V roku 1869 Wagner pokračoval v práci na Prsteni, ktorý v tom istom roku doviedol do svetoznámeho konca. S kráľom sa dohodol, že hru najprv uvedie v Mníchove, dohodu však porušil. Bol presvedčený, že na tento účel treba postaviť nový typ divadla. Objavil na to vhodné miesto v bavorskom meste Bayreuth, kam sa aj neskôr presťahoval.
Celý rozsiahly projekt sa nakoniec podarilo zrealizovať napriek obrovským umeleckým, administratívnym a finančným ťažkostiam. Prvé triumfálne predstavenie diela sa uskutočnilo 13. až 17. augusta 1876 v novom Festspielhause v Bayreuthe.
Wagner strávil zvyšok svojho života v Bayreuthe, v roku 1877 navštívil Londýn, a potom niekoľkokrát zavítal do Talianska. Počas týchto rokov skomponoval svoje posledné dielo, sakrálnu festivalovú drámu Parsifal.
Zomrel na zlyhanie srdca na vrchole svojej slávy a bol pochovaný v areáli svojho domu v bavorskom meste Bayreuth v hrobke, ktorú si sám pripravil.
Wagnerov antisemitizmus
To, že Wagner prechovával antisemitské nálady, je v oblasti muzikologického bádania dobre známe a nesporné. Skladateľ otvorene vyjadril svoje názory vo viacerých publikáciách, najmä v publikácii Judaizmus v hudbe (Das Judentum in der Musik; 1850).
Podľa neho boli židovskí hudobníci zdrojom toho, čo vnímal ako hudbu bez obsahu a nesprávne hodnoty v umení. Spornou otázkou však zostáva, do akej miery sa Wagnerov antisemitizmus premietol do jeho hudobných kompozícií.
Na jednej strane mnohí tvrdili, že Wagnerov antisemitizmus nemal pre jeho hudobnú tvorbu väčší význam ako iné charakteristiky jeho osobnosti. Skladateľ si však pravidelne nachádzal obetného baránka, ako napríklad aj židovské obyvateľstvo, aby vysvetlil svoje osobné a hudobné nešťastia.
Niektorí tvrdia, že takéto prvky sú povrchné a nemali by sa čítať ako znaky hlbšej ideológie antisemitizmu, ktorá preniká skladateľovým dielom. Iná myšlienková škola naopak tvrdila, že veľká časť Wagnerovej hudby je stelesnením jeho antisemitských myšlienok a že poznanie povahy a hĺbky jeho protižidovských nálad je nevyhnutné na pochopenie jeho hudby.
Tento pohľad sa využíval nielen na vysvetlenie Wagnerovej pozície ako obľúbeného skladateľa Adolfa Hitlera, ale aj na zdôvodnenie neoficiálneho zákazu Wagnerovej hudby v Izraeli. Píše portál Britannica.
Ako uviedol The Guardian, ku koncu Wagnerovho života sa antisemitizmus stal ústredným prvkom celej kultúry mesta Bayreuth. Začiatkom 20. storočia sa ešte viac rozmohol.
Napriek pretrvávajúcej kontroverzii týkajúcej sa jeho náboženských a politických názorov Wagnerove diela od 19. storočia hrajú židovskí aj nežidovskí hudobníci. Niektoré predstavenia jeho diel však vyvolali verejné pobúrenie.
Podľa niektorých Wagnerov antisemitizmus znižuje alebo dokonca znehodnocuje jeho skladateľské úspechy. Iní tvrdia, že je to osobnostná chyba, ktorá však nemá vplyv na jeho prelomové postavenie v dejinách západnej hudby.
Wagnerov antisemitizmus a úloha v jeho hudobnej tvorbe budú pravdepodobne aj naďalej predmetom sporov.
