Pripomíname si Deň nespravodlivo stíhaných. Uplynulo 73 rokov, kedy v noci z 13. na 14. apríla vtrhli ozbrojené zložky do mužských kláštorov. Táto noc sa do histórie zapísala s prívlastkom barbarská. Tragédiu si pripomenuli v Partizánskom.
Toto sú štyria z posledných dvadsiatich žijúcich rehoľníkov, ktorí boli svedkami Barbarskej noci. Dvadsaťročný Štefan Zamiška sa v roku 1950 ako novic u verbistov v Nitre na kalvárii pripravoval na kňazské povolanie.
„Bolo to v noci, aby to nikto nevidel. Ozbrojení puškami a revolvermi nám povedali, aby sme sa pozbierali, lebo ideme preč. Potom nás natlačili do autobusu. Najhoršia bola neistota. Nevedeli sme, kam ideme,“ spomínal bývalý rehoľník a svedok Barbarskej noci Štefan Zamiška.
Na Slovensku poslali do centralizačných kláštorov s väzenským režimom viac ako 1 000 rehoľníkov.
Dňu nespravodlivo stíhaných sa venovala redaktorka RTVS Miriam Dobrotová:
„Každý deň sme mali zadelenú prácu. Nám dávali také práce, čo ostatní nevládali alebo nám dávali robiť piliere do hĺbky päť až viac metrov. Ťažko sa to robilo,“ dodal ďalší svedok Barbarskej noci, bývalý rehoľník Pavol Belan.
„Tí starší pátri nedostali ani poriadne prikrývky, ani jedlo. Zomierali jeden za druhým. Pomaly to bola až genocída rehoľníkov. Čo nemalo obdobu v celom stredoeurópskom priestore pod kuratelou Moskvy,“ uviedol historik z Ústavu pamäti národa František Neupauer.
Nasledovala Akcia K2 a Akcia R
Komunisti sa na Akciu K pripravovali dlho. „Vnímali cirkev ako ideologického protivníka. Chceli ten priestor pre vieru naplniť ideológiou a preto bola cirkev pre nich veľkým nepriateľom,“ dodal Neupauer.
Po aprílovej noci nasledovala Akcia K2 v máji proti ďalším mužským rádom. V auguste Akcia R (ako rehoľníčka), ktorá znamenala likvidáciu ženských reholí. Komunistom sa ani násilím nepodarilo rehoľníkov zlikvidovať. Vznikla tajná cirkev a po revolúcii v 1989 bol podobný počet rehoľníkov ako pred Barbarskou nocou.
