Poľskí hokejisti sa po dlhých 22 rokoch predstavia na majstrovstvách sveta medzi svetovou elitou. Pod veľký úspech pre krajinu, v ktorej hokej nepatrí medzi najpopulárnejšie športy, je podpísaný aj slovenský tréner Róbert Kaláber.
Rodák z Bratislavy v lete 2020 zasadol na trénerskú lavičku poľskej reprezentácie a v najkratšom možnom čase ju z tretej kategórie priviedol až do tej najvyššej. „Keď sme boli v tretej divízii, tak nás všetci brali ako nejakú hokejovú Afriku,“ spomína 53-ročný kouč.
Ten okrem reprezentácie vedie aj tím JKH GKS Jastrzebie v poľskej najvyššej súťaži. Ročník 2023/2024 bude už jeho desiatym na juhu Poľska. Aj takto vyzerá stručný životopis Róberta Kalábera, ktorý poskytol rozhovor pre spravodajský portál RTVS.
Medzi elitu po 22 rokoch
Kde v hierarchii svojich trénerských úspechov radíte postup Poľska medzi hokejovú elitu po dlhých 22 rokoch?
Určite na najvyššiu priečku. Podarilo sa mi vybojovať bronz s Trenčínom, s poľským tímom JKH GKS Jastrzebie sme vyhrali dvakrát pohár, trikrát superpohár, klub sa stal prvýkrát v sedemdesiatročnej histórii majstrom a taktiež sme získali jedno striebro a dve bronzové medaily.
Tieto úspechy si veľmi cením, avšak postup do elitnej kategórie je na prvom mieste, pretože sme to dokázali po 22 rokoch a je to veľká vec. Dokonca aj pre Poliakov, ktorí hokeju veľmi nefandia, to bude atraktívne a veľa z nich sa vyberie na MS do Ostravy.
Za sebou ste nechali aj Talianov, ktorí pravidelne hrávajú v najvyššej kategórii MS, zápas s Britmi rozhodlo až predĺženie. Aké hlavné faktory rozhodli o poľskom postupe?
Dôležité bolo, že som už tri roky pri mužstve a orientujem sa na hráčskom trhu. Taktiež sa nám spolu s tímlídrom reprezentácie Leszekom Laszkiewiczom podarilo prilákať do národného tímu hráčov, ktorí už z rôznych dôvodov nechceli reprezentovať.
Poskladali sme veľmi dobré mužstvo. Chalani mali obrovskú túžbu dokázať si, že majú na to, aby sa dostali do najvyššej kategórie. Väčšia skupina hráčov, ktorá už hrá v najvyššej poľskej súťaži aj 15 rokov, mala obrovskú motiváciu ísť si zmerať sily s najlepšími mužstvami na svete.
Taktiež sme mali dobrú prípravu, hrali sme duely s Maďarmi, Slovincami a Lotyšmi. Všetko to boli mužstvá z najvyššej kategórie, ktoré nám pomohli pripraviť sa na ťažké zápasy s Britmi a Talianmi. Dôležité bolo aj to, že každý hráč prijal svoju úlohu v mužstve. Dobrá chémia a dobrá skladba zafungovala.
Ako prebiehali oslavy?
Už v Nottinghame nás podporovali Poliaci, ktorí tam žijú. Nejakí fanúšikovia prišli aj z Poľska. Na letisku vo Vroclavi nás čakali fanúšikovia domáceho klubu a v Tychách, kde sme mali sústredenie pred MS, nás čakalo približne 300 fanúšikov. Pre hokej v Poľsku to bolo niečo nevídané, ale milé.
Keď skladáte reprezentačnú nomináciu, s akou širokou hráčskou základňou pracujete?
Keď sa rozprávame o konečnej nominácii na MS, tak na 22-člennú súpisku vyberáme z 26 hráčov. Potom sú tie rozdiely medzi hokejistami už príliš veľké. Keď máme širšiu nomináciu s mladými, tak je tam aj 40 hráčov.
V reprezentácii sa snažíme dávať príležitosť aj mladým hráčom, ako je napríklad Krzysztof Macias, ktorý dal gól za Vítkovice, a tak sme mu hneď dali možnosť. Bol na dvoch či troch sústredeniach. Kvalitu na MS ešte nemal, ale je to veľmi perspektívny hráč.
Postup medzi elitu na majstrovstvách sveta vybojovalo mužstvo s vekovým priemerom takmer 30 rokov. Poľský najproduktívnejší hráč Dziubinski má 35 rokov, Pasiut dokonca 36. Najstarší hráč na súpiske Kolusz dokonca 38. Ako to vyzerá s ich nástupcami, bude ich mať kto po konci kariéry v reprezentácii nahradiť?
V Poľsku je veľmi ťažké vybrať z mládeže hráča, ktorý má 20 rokov a bude schopný hrať seniorský hokej, nieto ešte za reprezentáciu. S dvadsaťročnými chlapcami sa najskôr tri roky pracuje a až potom začínajú hrávať relatívne stabilne v najvyššej súťaži.
Aj preto je v reprezentácii tak veľa hráčov nad 30 rokov. My hráčov v podstate vychovávame až v seniorských kluboch, v ktorých sú tréneri, ktorí sú dobre platení a majú vytvorené profesionálne podmienky.
Na Slovensku majú adekvátne podmienky na rozvoj už dorastenci a juniori. Robia sa akadémie, kluby ako Nitra si sťahujú mladých chalanov z celého Slovenska a dávajú im šancu. Toto v Poľsku chýba. Nie je tu taká kvalitná práca s mládežou.
V Poľsku sa začína pracovať až s 20-ročnými chlapcami, ktorí prichádzajú z projektu. Tí sú v 23 rokoch považovaní za mladých, kým na Slovensku už nie. Málokedy sa v Poľsku stane, že 19-ročný hokejista hrá v najvyššej súťaži.
Na šampionát pôjdu skromne
Direktoriát šampionátu potvrdil, že Poliaci sa definitívne predstavia v ostravskej B-skupine aj so Slovákmi. Asi sa ani nemusím pýtať, na ktorý súboj sa vy osobne tešíte najviac.
Nie, nie. Nemôžem povedať, že by som sa nejako špeciálne tešil na Slovákov. Vždy je to derby, ale nechcem to postaviť na tom, že sa ideme hrať na hrdinov, ktorí porazia Slovákov. Teším sa na všetky duely a na atmosféru.
Na šampionáte budete v pozícii nováčika. Aké ciele budete mať v konkurencii ostrieľaných mužstiev?
Do každého duelu pôjdeme s tým, že sa budeme snažiť získať body. Každý zápas začína od stavu 0:0 a budeme robiť všetko pre to, aby sme nazbierali body a zachránili sa.
Problém pre nás môže byť to, že základná skupina sa hrá dvanásť dní. Tie najhoršie mužstva v renkingu však majú na odohratie siedmich duelov len desať dní, takže budeme mať menej voľna. Vieme, že to bude veľmi náročné psychicky aj fyzicky, ale urobíme všetko pre to, aby sme uhrali dôstojný výsledok.
V jednom klube už desaťročie
Od leta 2014 stojíte bez prestávky na lavičke tímu JKH GKS Jastrzebie. Na Slovensku nie je bežné, aby tréner viedol jeden tím takto dlho. Čo stojí za vašou dlhotrvácnosťou u našich severných susedov?
V prvom rade, našiel som klub, ktorý je finančne stabilizovaný. Nie sme najbohatším klubom, ale s vedením sa vždy vieme dohodnúť. Za deväť rokov sa mi ani raz nestalo, že by mi meškala výplata a rovnako tak ani hráčom.
Keď rozviažeme zmluvu s nejakým hráčom, hoci aj z výkonnostných dôvodov, tak dostane vyplatené všetky peniaze, na ktorých sa ku dňu ukončenia spolupráce dohodol. Klub si teda plní všetky svoje finančné povinnosti a nič neodkladá. V klube máme vytvorené profesionálne podmienky na prácu.
Ďalším dôležitým faktorom je, že v klube pracujú ľudia, ktorí sú trpezliví, čo umožňuje prácu s mládežou. Za spomínaných desať rokov sa nám podarilo vychovať už druhú generáciu mladých hráčov, ktorých zapájame do seniorského hokeja.
To, že sme si vychovali jednu garnitúru mladých, nám pomohlo aj k zisku majstrovského titulu v ročníku 2020/2021. Naša cesta k zisku titulu vedie len týmto spôsobom, že si znova vychováme svojich mladých hráčov, ktorí budú aj za menšie peniaze schopní konkurovať bohatším klubom, ktoré si za peniaze môžu nakúpiť kvalitnejších hráčov.
Ako je v Poľsku vnímaný post trénera? Je to porovnateľné so Slovenskom?
V Poľsku ste stále pán tréner a berú vás ako váženú osobu. U nás sa ku slovenským trénerom správa veľmi divne, málokto si ich váži a majú veľmi ťažkú pozíciu.
Prístup k trénerom je tu v porovnaní so Slovenskom úplne odlišný. Stále ste považovaný za osobu, ktorá rozhoduje a riadi kabínu a realizačný tím. Do toho sa nám nikto nestará. Dostaneme určitý rozpočet, do ktorého sa musíme zmestiť a vyskladať zaň mužstvo.
Keď sú potrebné nejaké výmeny hráčov, tak všetko riešime so športovým riaditeľom a je to len na nás. Od nás sa čakajú výsledky. To je veľký rozdiel medzi Slovenskom a Poľskom. To sú dôvody, ktoré má už tak dlho držia v Poľsku.
Z toho, čo ste zatiaľ povedali, mi jasne vychádza, že naspäť na Slovensko sa v blízkej budúcnosti nechystáte.
Úprimne poviem, nič ma na Slovensko neťahá. Možno kvalita ligy, ktorá je na Slovensku vyššia ako v Poľsku. V minulom roku by z poľských mužstiev mohlo hrať slovenskú extraligu tak päť a v tabuľke by boli možno od ôsmeho alebo šiesteho miesta smerom dole.
Dôležitú úlohu by však zohrávalo, ako by sa podarilo hráčom aklimatizovať a či by kluby našli dostatok finančných prostriedkov na to, aby mohli konkurovať lepšie zabezpečeným klubom na Slovensku.
Ako stíhate skĺbiť pozíciu trénera v klube a reprezentácii?
Je to náročné. Vždy keď mám voľno v klube, tak začína zraz reprezentácie, takže som v jednom kole. Na druhej strane, mňa to baví, aj keď mi chýba trocha voľného času.
Počas sezóny to nie je len o zrazoch, ale aj o sledovaní hráčov cez rôzne systémy. Keď mám voľno, idem do Třinca alebo do Vitkovíc, kde hrajú chalani, ktorí reprezentujú Poľsko.
Tým, že sa nám darí robiť dobré výsledky, počas dvoch rokov sme postúpili o dve kategórie vyššie, tak je to dostatočné zadosťučinenie a vidím v tom zmysel.
Slabá práca s mládežou
Na MS A-kategórie v Nottinghame ste mali na súpiske len štyroch hráčov, ktorí pôsobia mimo Poľska. Je to pre vás veľkou výhodou, že máte reprezentantov v domácej súťaží na očiach?
Doteraz to bola výhoda. Máme aj množstvo sústredení a prípravných zápasov, takže mám dosť času spoznať hráčov nielen po hernej, ale aj charakterovej stránke. V Poľsku som už desiaty rok, takže aj to mi dosť pomáha.
Na druhej strane, či to bude teraz stačiť, uvidíme. Keď si zoberieme, že zo slovenskej extraligy ide na MS sedem až desať hráčov a málokedy sú to rozdieloví hráči, ktorí ťahajú mužstvo. Slovenská najvyššia súťaž je ešte o stupeň vyššie ako poľská, takže teraz budeme vidieť, či to bude výhoda, ak z nej budeme mať v kádri 90 percent hráčov, s ktorými pôjdeme na MS.
V poľskej najvyššej súťaží nemáte obmedzený počet legionárov. Aký vplyv to má na ligu?
Liga je kvalitná preto, lebo je tam veľký počet cudzincov. Samozrejme, nie všetci zahraniční hráči majú kvality, aby mohli hrať napríklad slovenskú extraligu.
Tie kluby, ktoré si to môžu dovoliť, zlákajú lepších hráčov. Menej finančne zabezpečené kluby zas hľadajú hráčov z nižších líg, z nižších garnitúr. Preto je tá liga ťažká aj pre cudzincov.
Jej kvalita stúpla, pretože 15 či 16 cudzincov v mužstve je naozaj veľa a tímy dokážu vytvoriť naozaj dobré mužstvá poskladané z cudzincov i domácich hráčov.
Aj na Slovensku je počet legionárov pravidelne diskutovanou témou. Niektorí funkcionári naznačujú, že by ho bolo dobré postupne znížiť. „Neničia“ si Poliaci takto vlastných hráčov?
Toto je debata na dlhší čas. V Poľsku máme problém, že práca s mládežou je veľmi slabá a viditeľne zaostáva za prácou na Slovensku. Dorastenecká a juniorská liga v Poľsku sa nedá porovnávať s tou Slovenskou.
Prvá liga, ktorá je spojená s juniorskou ligou, je zas amatérska. Hráči dostávajú len nejaké malé prémie a nedá sa z nej uživiť. My sme v Poľsku jedným z tých klubov, ktoré bojujú za to, aby sa už od budúcej sezóny zvýšil minimálny počet domácich hráčov na súpiske na osem. Ešte ďalšie dve sezóny by však mal ostať rovnaký, teda šesť hráčov. Potom sa to má postupne zvyšovať.
V najvyššej slovenskej súťaži pôsobil v uplynulom ročníku len jediný poľský hokejista Kamil Walega. Je pôsobenie na Slovensku pre mladých Poliakov atraktívne?
Kamil Walega je jeden z tých hráčov, ktorého sme si vychovali v Jastrzebie. Od šestnástinách rokov hrával najvyššiu súťaž. Bol to jeden z najperspektívnejších chalanov a myslím si, že sa vydal správnou cestou.
V Poľsku je problémom, že keď sa objaví dobrý poľský hráč, tak domáce bohaté kluby sa o neho bijú. Finančné podmienky, ktoré sú schopní mu ponúknuť, sú oveľa vyššie ako na Slovensku. Mladý hráč, ktorý príde na Slovensko, sa musí prebíjať ťažko cestou do zostavy. V Poľsku to majú jednoduchšie a ešte sú aj lepšie finančne ohodnotení.
Niektorí chlapci urobia veľkú chybu, pretože sa v mladom veku rozhodnú ísť za peniazmi a nezáleží im na tom, že by mohli hrať kvalitnejšiu ligu. Aj to je jedným z problémov, že poľskí hráči nedokážu zabojovať.
Dobrým príkladom môže byť Aron Chmielewski, ktorý bol deväť rokov v Třinci. Do najvyššej súťaže sa musel prebojovať cez Frýdek-Místek pôsobiaci v nižšej súťaži. S Třincom sa napokon stal štyrikrát majstrom. Hoci nemal v tíme také dôležité úlohy, dokázal stabilne hrávať v nižších formáciách. Teraz prestupuje do Olomouca, aby mal vyšší ice-time a mohol mužstvu viac pomôcť.
Tým, že Poľsko nie je vnímané ako vyslovene hokejová krajina, sťažuje aj to mladým poľským hráčom možnosť pôsobenia v kvalitnejších ligách?
Samozrejme, keď sme boli v tretej divízii, tak nás všetci brali ako nejakú hokejovú Afriku. Určite hráčom pomôže, že sme sa dostali do elitnej kategórie. Keď budú mať za menom poľskú vlajku, tak to nebude na škodu. Práve naopak, už budú vedieť, že aj tu máme kvalitných hráčov.
Ale opäť sa dostávame k už spomínaným podmienkam. Poľské kluby dokážu dať mladým hráčom také podmienky, o ktorých sa mladým hokejistom na Slovensku ani nesníva. To musím povedať na rovinu.
Aj to je jedna z vecí, prečo poľskí hráči nechodia hrávať za hranice. Skôr sa pozerajú na finančnú stránku, akoby mali ísť niekde bojovať a dokazovať si niečo. Aj toto brzdí poľský hokej.
Druhou vecou je, že pokiaľ sme boli v nižších divíziách, tak hráči neboli toľko na očiach. Teraz po MS možno niektorí hráči záujmu a vybojujú si angažmány v lepších ligách.
