Podľa legendárneho slovenského hokejistu Dáriusa Rusnáka má tím Craiga Ramsayho na MS v Česku schopnosti siahať na medailu. Aj Vincent Lukáč drží mužstvu palce, ale tvrdí, že o úspechu na šampionáte rozhodne jeden zápas. Igor Liba, tretí člen pamätného útoku reprezentácie niekdajšieho Československa, má z výkonov reprezentácie zmiešané pocity.
„Až na duel, ktorý prehrali s Nemeckom, hrajú veľmi solídne. Výkon proti Američanom bol vynikajúci, zaslúžia si absolutórium. Myslím si, že ten bronz by sa nám hodil,“ uviedol Rusnák a vyjadril sa aj k jednotlivým hráčom.
„Prekvapila ma formácia Miloš Kelemen, Martin Pospíšil a Pavol Regenda. Hrajú kanadský spôsob hokeja, napádajú a hrajú tvrdo do tela. Potešili ma aj výkony Tomáša Tatara, Libora Hudáčka a Matúša Sukeľa. A v neposlednom rade musím spomenúť Andreja Kudrnu s Lukášom Cingelom, odvádzajú takú ‚špinavú‘ prácu, ktorú hráči neradi robia. Som trocha sklamaný z prvej formácie, ale verím, že postupne sa chlapci dajú dokopy. Z obrancov hrajú vynikajúco Šimon Nemec aj s Petrom Čerešňákom.“
Podľa Lukáča ani jeden z hráčov nie je hviezdou
Lukáč považuje slovenský tím za jeden z najsilnejších za uplynulé obdobie: „V predchádzajúcich rokoch sa budovalo mužstvo, no teraz sme poskladali jedno z najkvalitnejších. Väčšina hráčov pôsobí v zahraničí, ale nehrajú v tímoch prím. U mňa ani jeden z nich nie je hviezda, ale sú super kolektív. Ak vytvoria partiu, budú spolu držať, majú šancu. Hrajú ako doma, čo nie je jednoduché,“ vraví Lukáč.
„Postúpiť do štvrťfinále je dobré, ale koho dostaneme, uvidíme. Sú to však MS o jednom zápase, keď prehráme, opäť sme tam, kde sme boli. Ak vyhráme, hráme o medailu. Držím chalanom palce, prajem im, aby zažili to, čo my. Majú veľkú šancu a pomáha im aj systém.,“ dodáva.
Kritický k slovenským reprezentantom bol Liba, ktorého budúci týždeň uvedú do Siene slávy IIHF: „Výkony sú nemastné a neslané. Vidno, že niečo nefunguje v mužstve. Ukázali to proti Poľsku, keď sa tam prakticky zasekli. Oni si musia sadnúť a povedať.“
Všetci traja sa zhodli, že najväčším favoritom na zlato sú Švédi. Rusnák tvrdí, že sa rozhodne medzi „Tre Kronor“ a domácim Českom. Aj Lukáč vidí severského giganta vo finále: „Môj tip je, že oni budú hrať finále a bolo by krásne, keby sme my hrali s Čechmi o bronz. To je taký môj sen.“
Liba si spomína, ako sa niektorí hráči báli ísť na ľad proti Američanom
Hviezdny hokejový útok, ktorý pomohol Československu získať striebro na ZOH v Sarajeve 1984 a zlato na MS v Prahe 1985, si zaspomínal na tieto okamihy v sobotu (18. 5.) v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu v Bratislave.
„Som veľmi šťastný, že sa na nás nezabúda. História sa vymazať nedá. S Igorom sme viac v kontakte, bývame od seba dvesto metrov. S Darom komunikujeme väčšinou cez hokej a jeho syna, ktorý komentuje. Vždy veľa diskutujeme,“ priznal Lukáč a zaspomínal na toto obdobie:
„Najkrajšie pocity. V mužstve sa menili len dvaja, traja hráči počas troch rokov. Boli sme neskutočná partia. V Sarajeve sme mali najlepšiu formu, ale bol iný systém, hral každý s každým. Veľká smola bola prehra vo finále proti Sovietskemu zväzu. Mrzela nás prehra, boli sme veľmi blízko k zlatu. Vyhrať v Prahe bolo veľmi ťažké. Mali sme šťastie, zdolali sme Rusov 2:1 a už to išlo. Boli to nádherné chvíle, to sa nedá ani opísať.“
Nadviazal na neho Liba: „My sme spolu nehrali celú sezónu, stretli sme sa až v reprezentácii, ale od začiatku tam bola chémia. V roku 1982 vo Fínsku, keď Miroslav Ihnáčak emigroval, to bol vynikajúci ťah pán Bukača, že urobil náš útok. Keďže sme traja Slováci, fungovalo to aj mimo ľadu a je tomu tak dodnes. Na Sarajevo sa nedá zabudnúť, náš útok tam hral vo všetkých stretnutiach prím. Spomeniem si, že s Amerikou to bol strašne zákerný zápas a niektorí hráči sa báli ísť na ľad. Škoda finálového duelu so Sovietskym zväzom, prehrali sme 0:2. V roku 1985 to bolo vyvrcholenie a čerešnička na torte. V príprave pred MS sme prehrali všetky zápasy, ale nakoniec sme boli majstri.“
Podľa Rusnáka bol titul v Prahe veľký úspech: „Hrali sme v hlavnom meste Československa, diváci nám veľmi fandili a boli pre nás šiestym hráčom. Bolo to nezabudnuteľné.“
