Pred 100 rokmi sa v obci Hronec neďaleko Brezna narodil Ladislav Chudík, jeden z najobľúbenejších slovenských hercov.
Začínal v ochotníckom divadle, v roku 1944 začal hrať v Slovenskom národnom divadle, bol pri zrode Divadla Nová scéna. Obsadzovali ho do filmu, televízie, pôsobil v rozhlase, najväčšiu popularitu získal úlohou primára Sovu v seriáli Nemocnica na okraji mesta.
Ladislav Chudík a jeho 100. výročie narodenia bolo témou v relácii Rádiožurnál v Rádiu Slovensko. Venovala sa jej redaktorka RTVS Katarína Ottová:
Ladislav Chudík vychoval niekoľko generácií hercov. V slovenskej vláde národného porozumenia predsedu Milana Čiča pôsobil tri mesiace ako minister kultúry.
Bolo preňho veľmi dôležité stretnutie a spolupráca s režisérom Jozefom Budským. Ten ho najmä v 60-tych rokoch priviedol na vrchol moderného slovenského herectva. Jeho doménou boli najmä polohy tragického herectva, hovorí teatrologička Divadelného ústavu Zuzana Nemcová Gulíková.
„Napríklad, postava Karol v inscenácii Život je krásny, Salieri v Malých tragédiách, Jochanan v Herodes a Herodias. Ale aj Mercutio v Rómeovi a Júlii či Maršal v Bielej nemoci a zamozrejme tiež Macbeth. A nielen táto tragická poloha. Diapazón jeho záberu bol veľmi široký, až po výrazné komediálne postavy,“ priblížila Nemcová Gulíková.
Herca Ladislava Chudíka si pripomína aj Slovenské národné divadlo. Spomienkovej výstave sa v reportáži v Správach RTVS venovala redaktorka Lea Hubová:
Na scéne Slovenského národného divadla si naposledy zahral v legendárnej Tančiarni. Ladislav Chudík bol nezabudnuteľný aj ako recitátor poézie, ktorú miloval azda celý život. Patril ku generácii, ktorej diváci verili, nielen umelecky ale aj ľudsky. Taká bola napríklad jeho postava primára Sovu v Nemocnici na okraji mesta.
„Bol to človek nielen s veľkou charizmou, ale aj s veľkou autoritou – ľudskou aj umeleckou. Na jednej strane bol veľmi náročný sám na seba, rovnaké nároky tým pádom kládol aj na profesionálny výkon svojho okolia. Či už ako herec, ale aj ako pedagóg,“ dodala Nemcová Gulíková.
Milovali ho jeho študenti, mali ho radi kolegovia, o Ladislavovi Chudíkovi sa hovorilo ako o aristokratovi ducha.
