Cyprus – tretí najväčší ostrov v Stredomorí – rozdeľuje na tureckú a grécku časť asi 180 kilometrová nárazníková zóna. Už 60 rokov tu pôsobia mierové sily Organizácie spojených národov UNFICYP, vrátane slovenských vojakov. Tým prvý raz v histórii velí žena – podplukovníčka Katarína Gargalíková.
Čo všetko majú sily na starosti a ako vyzerá zóna v bežnom živote sa priamo na Cypre Kataríny Gargalíkovej opýtala redaktorka Elena Seeber.
Myslím si, že veľa Slovákov ani nevie o misii na Cypre, alebo vie?
Osobne si myslím, že Cyprus predovšetkým poznajú ako turistickú destináciu, ale čo sa týka pôsobenia nás ako slovenského kontingentu, tak našou hlavnou úlohou je predovšetkým vykonávanie a plnenie operačnej úlohy v rámci nárazníkovej zóny. To znamená patrolovanie 24 hodín, sedem dní v týždni, 365 dní v roku, monitorovanie, reportovanie, nahlasovanie incidentov.
Nemenej dôležitou je aj styčná činnosť, či už s jednou alebo druhou stranou. Máme tu aj ženijnú čatu, ktorá vykonáva úlohy v rámci celej operácie UNFICYP. To znamená, že nielen pre sektor 4, ale ich hlavnou úlohou je predovšetkým údržba patrolovacích trás či rekonštrukcia vojenských objektov. Spolu nás je 240 v tom sú zarátaní aj príslušníci ženijnej čaty aj vojenskí policajti, aj príslušníci, ktorí sú dislokovaní v rámci veliteľstva v Nikózii.
Je nárazníková zóna naozaj tá demilitarizovaná zóna alebo je to určitý územný pás, ktorý je pod vaším drobnohľadom?
Nárazníkovú zónu by som skôr prirovnala k tomu územnému pásu. Z každej strany, či z juhu alebo zo severu ju ohraničuje pomyselná čiara. Na jednej strane umiestnili pozorovacie stanovištia severnej strany, na druhej stanovištia južnej strany. Medzi tým sú vlastne vojaci UN, ktorí majú na starosti celú šírku nárazníkovej zóny od sektora jeden až po sektor štyri.
S tým, že tretí už sektor už nie je…
Tretí sektor nie je. Niekedy bolo šesť sektorov, ale oni sa potom, ako sa zlučovali, kreovali a menili, tak ostali sektory jedna, dva a štyri.
Na tento rok vyšlo veľmi veľa výročí, okrem iných aj 60. výročie mierovej misie OSN na Cypre. Zmenilo sa niečo? Ostrov je stále rozdelený na sever a juh a delí ho nárazníková zóna, ktorá je takým výkričníkom na tomto ostrove…
Misia sa snaží aj trošku zlepšovať technické zabezpečenie. Napríklad 60 rokov dozadu sa tu chodilo patrolovať na bicykloch, teraz už máme autá. Máme lety nad nárazníkovou zónou, už aj úroveň vzťahov je niekde inde ako bola na začiatku. Často možno dochádzalo k prípadom, že sa nechceli opozičné sily s nami stretávať. Postupne, ako tie roky idú, mení sa aj tá generácia. Aj oni majú nových príslušníkov – sú to noví velitelia. Vidíme, že sú prístupní a stretávajú sa s nami a chcú sa s nami stretávať.
Stretávate sa preto, aby ste si vyjasnili svoje pozície?
Stretávame sa aj neformálne aj formálne. V rámci neformálnych vecí diskutujeme bežne, ako sa zvyknú ľudia rozprávať. V rámci formálnych vecí preberáme najmä incidenty, ktoré sa nám stávajú v nárazníkovej zóne, sú to napríklad farmári, ktorí nemajú povolenie. Ľudia, ktorí napríklad sú psičkári, chodia do „bufferzóny“.
Často sa stáva, že si môžu posilniť svoje pozície, pretože existuje takzvaný lockstat, čiže status quo – stav, ktorý nastal v dobe, keď sa spravila tá nárazníková zóna. Pozície ostali na istých miestach a s istým vybavením. Na stretnutiach sa potom o tom bavíme. Komunikujeme, čo pre nás ako UNFICYP už nie je v súlade s naším lockstatom.
Je to ľudoprázdna zóna?
Práveže nie je. Tiež som si to myslela, že je to kvázi, ako sa hovorí po anglicky – no man’s land, ale každá časť, najmä sektora štyri, kde pôsobia slovenskí príslušníci, je špecifická svojím terénom. Je časť, kde sa vyskytuje veľa polyfarmárov, kde tí farmári chodia, zasievajú tam úrodu, žnú a podobne. Sú časti, ktoré sú zase len čisto na pozorovanie, že naozaj tam nič nie je a nie je tam nikto. Potom sú aj oblasti, ktoré sú obývané. U nás v sektore máme takéto štyri dediny alebo mestečká.
Zóna je nádherná. Je to zvláštne, lebo práve na tej zóne vidno, ako tam zastal čas. Vyskytuje sa tam veľa rôznych druhov živočíchov, rastlín, ktoré by ste inde nevideli. Je to naozaj krásny priestor. Mňa osobne to veľmi oslovuje, veľmi rada tam chodím pozerať. Nie je to nejaký pás, je to členitý terén s rôznymi zaujímavými miestami, aj na pozorovanie, je to veľmi pekné. Len, bohužiaľ, turisti do toho prístup nemajú.
Máte tam už aj obľúbené miesto?
Moje obľúbené miesto je Varoša. Nie je to síce čas nárazníkovej zóny, je to časť mesta Famagusta, ale aj tam pôsobia naši príslušníci. Je to oplotená časť Famagusty na severe, kde máme my svoje veliteľstvo. Vykonávame tam tiež operačnú úlohu, dohliadame nad dodržiavaním statusu quo.
Prečo sa vám tam tak páči?
Tam akoby zastal čas. Pripomína mi to niečo z detstva, neviem to definovať. Je to taký pocit vo mne, cítim sa tam zvláštne, s rešpektom, ale zároveň príjemne a pokojne. Túto časť mesta Famagusta v roku 1974 obsadili turecké vojská. Odvtedy je to oplotené, všetko je tam v pôvodnom stave. Vidno, ako sa príroda dokáže podpísať na urbanistickom vzhľade celého priestoru. Naozaj je to tam veľmi zvláštne.
