V roku 1983 prišlo k najmasovejšiemu únosu Čechoslovákov v dejinách. V Angole zajala protivládna organizácia UNITA 66 ľudí vrátane žien a detí. Zajatí putovali peši tri mesiace viac ako 1 300 kilometrov džungľou. 23. júna uplynulo 40 rokov, čo sa do Prahy vrátili poslední zajatci. Exkluzívne spovede ľudí, ktorí strastiplný únos prežili, zozbierala pre reláciu Reportéri redaktorka Miroslava Ščobíková.
Africký štát Angola bol storočia pod nadvládou Portugalska. Po druhej svetovej vojne vznikol akoby bipolárny svet. Jedna strana sa prikláňala na západ k Amerike, druhá k Sovietskemu zväzu. Európske štáty, ktoré kolonizovali africké krajiny, z nich postupne odišli.
„Angola bola perlou v korune portugalského impéria. Má obrovské zásoby ropy, diamantov a sú tam úrodné oblasti,“ uviedol to bývalý chargé d´affaires zastupiteľského úradu (ZÚ) ČSFR v Luande Ján Klíma.
V krajine však bujneli občianske nepokoje. V 60. rokoch sa o nadvládu pokúšalo viacero organizácií. Najdôležitejšími boli MPLA, ktorú podporoval východný blok, spolu s Československom a UNITA, orientovaná na západ.
„Je to medzinárodné klbko problémov, ktoré skoro nešlo vyriešiť. No a začína história občianskej vojny. Bude trvať až do doby, dokým sa nezrúti ten bipolárny svet, ktorý ich živil. Čo je do roku 1991, keď zanikol Sovietsky zväz,“ pokračoval Klíma.
Podporovanie vzťahov
V rámci podporovania vzťahov s africkou krajinou poslalo Československo do Angoly svojich odborníkov, aby pomáhali budovať a rozvíjať priemysel. Niektorí odišli s celými rodinami.
„Do Angoly sa začalo jazdiť v roku 1977 po vyhlásení nezávislosti a odchodu Portugalcov z krajiny,“ upresnil Lubomír Sazeček, ktorý prežil zajatie v Angole.
„Portugalci tam postavili najväčší africký závod na papier a celulózu, ktorý bol počas vojny úplne zničený. Za Portugalcov bola Angola štvrtou najrozvinutejšou krajinou,“ pripomenul Klíma.
„Boli sme tam delegovaní ako technická pomoc. Finálny produkt bola celulóza alebo papier,“ povedal Sazeček.
„Afrika je nádherná a prostredie, v ktorom sme boli, napriek všetkým problémom, bolo kúzelné,“ zaspomínala si zajatá v Angole Marie Hudečková.
„Angolčania sú síce na sociálnej úrovni na tom dodnes trochu horšie, ale milí, priateľskí, bez problémov. Keď sme my technici napríklad hrali s ich futbalistami futbal, chodilo na nás niekoľko tisíc divákov,“ prezradil Sazeček,
„Bolo akousi povinnosťou, aby sme podporovali tieto ľavicové režimy a angolský bol jedným z nich. Čakali sme, až MPLA vyhrá občiansku vojnu, tak tie zdroje dá k dispozícii do značnej miery sovietskemu zväzu. Že tie naše obrovské dodávky automobilov a zbraní, ktoré tam šli, že nám to niečo vynesie, a ono to nevynieslo nič,“ povedal Klíma.
Čechoslovákov zajali vojaci
Čechoslovákov v Angole zajali vojaci prozápadnej UNITY. Týmto krokom chceli získať pozornosť východného bloku. Zajatí sa tak stali nástrojom na vyjednávanie.
„Občas sa stalo, že sa tam strieľalo. Počas noci na 13. marca manželka so mnou zatriasla a hovorí, že teraz veľmi strieľajú. V tom som počul od záhrady, ako keby tam granát vybuchol, tak som vyskočil,“ podelil sa o zážitok František Zlocha, ktorý padol do zajatia.
„Spomínam si na to veľmi často. Boli to zlé spomienky, keď nám zabúchali na dvere a povedali, že musíme vyjsť von. Mala som len sukňu, blúzku, sveter, štekle. Mysleli sme, že ideme len tak niekde sa ukryť, lebo sa strieľalo,“ zaspomínala preživšia zajatia v Angole Kristýna Szenteová.
„Potom nás zadržali na jednom mieste a povedali nám, že sme unesení, ale že záleží na tom, ako skoro bude naša vláda jednať, a že čoskoro budeme prepustení,“ doplnila Hudečková.
„Povedali, že budeme s nimi pochodovať, že nám budú dávať také jedlo, ktoré jedia oni. Povedali sme si, že to musíme prežiť, že sa chceme vrátiť aj cez všetky prekážky,“ povedala Szenteová.
„Oproti ostatným kolegom som mal výhodu, bol som dôstojník v zálohe. Každé konanie, ktoré robili tí dôstojníci som posudzoval, ako by som sa v tej situácii choval ja,“ priznal Zlocha.
„UNITA sa počas celého únosu chovala k zajatcov čo najslušnejšie. Chcela získať politickú prestíž a stratila by takú ľudskú prestíž,“ uviedol Klíma.
Museli ísť ďalej
„Vedeli sme, že nič iné nám neostáva, len ísť ďalej. Nebola tam iná možnosť. Tam nebolo možné, že budem nariekať a ostanem tu a budem plakať. Musela som ísť ďalej,“ skonštatovala Szenteová.
„Moja manželka Kristínka sa dokázala správať lepšie, hrdinskejšie to znášala ako niektorí muži,“ uviedol Zlocha. „Schudla som veľa, nemala som ani 40 kíl,“ prezradila Szenteová.
„Pili sme vodu, a varilo sa z vody, v ktorej by ste si ani auto neumyli,“ vyhlásil Sazeček.
„Žiadna chladnička nikde po ceste nebola. Keď vám niesli tri dni na chrbte mäso, tak smrdelo, nebolo to na jedenie. Sebe si to nedali, uvarili to nám,“ opísala Hudečková.
„Väčšina rodín s deťmi si prijala, aby sme etapy pochodov mali kratšie a odpočinky dlhšie. To bolo kontraproduktívne, pretože predlžovať si život v tom lese sa nedá pochopiť,“ uviedol Sazeček.
„Pre tých rodičov to muselo byť hrozné, keď videli, že dieťa plače a nemôžu mu pomôcť. Matka ho neuvládze, muž tak isto musí pochodovať a tie černošky boli na to zvyknuté. Oni pomáhali, tie černošky veľmi. Potom si už aj tie deti zvykli na to nosenie,“ povedala Szenteová.
Kroky vlády
„Od samého začiatku od marca 1983 československá vláda angažovala všetky možné organizácie, ale sama nechcela vstupovať do priameho jednania s UNITOU, pretože to bola pre ňu stále prozápadná organizácia, ktorá tam nemala čo robiť. Rozvíjal sa nekonečný kolobeh diplomatických jednaní, do ktorých bol zatiahnutý Červený kríž či OSN. Prakticky celý svet sa pokúšal riešiť tento incident,“ vysvetlil Klíma.
„Keď sme mali chvíľu voľna, tak sme si sadli, rozprávali sa medzi sebou, srandovali sme. Alebo sme si hľadali vši či piesočné blchy,“ prezradila Szenteová.
„Tí vojaci boli v rovnakých podmienkach. Mali málo, ale dávali nám všetko, mali ešte menej ako my,“ povedal Sazeček.
„Najsmutnejšie bolo, keď nám povedali, že nás sledujú lietadlá. Dali nám také čierne uhlie, aby sme sa s tým natreli a zelené vetvy, aby sme si dali na hlavy. Tak sme pochodovali, keď sme sa na seba pozreli, smiali sme sa. Ale báli sme sa, že ak tie migy začnú útočiť, tak zostaneme aj my tam. Veď to nebola sranda,“ opísala Szenteová.
„Až koncom júna 1983 bolo vďaka intervenciám vyjednané, aby UNITA prepustila ženy, deti a sedem chorých mužov. Aj československá strana prestala mať strach vyjednávať, pretože diskreditácia československej vlády bola veľká,“ uviedol Klíma.
Záver príbehu
Vrátilo sa 45 spoluobčanov. Ostatní boli ešte stále v zajatí. Po 469 dňoch sa vrátilo zo zajatia posledných 20 zo 64 našich spoluobčanov zadržiavaných v Angole protivládnou organizáciou UNITA. Bol to dobrý záver. Vlasť sa o svojich občanov v ich najťažších chvíľach postarala.
„Československo pochopilo, že Angola je problematický štát, že nejaké podporovanie z ideových dôvodov nemá zmysel,“ skonštatoval Klíma.
„Môj život sa zmenil v tom, že som prišiel o manželku. To je to, čo stále si vyčítam. Keby som ju tam nezobral, tak neochorie a neprejde tým utrpením. Väčšina z tých, čo si prešli tým utrpením, už sú na druhom svete,“ zaspomínal Zlocha.
