Olympijské hry sa po presne sto rokoch vracajú do Paríža. Olympiáda oficiálne štartuje v piatok 26. júla o 19.30 h úvodným otváracím ceremoniálom na rieke Seina. V dejisku 33. letných OH zabojuje o cenné kovy aj 28 slovenských reprezentantov. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali so športovou moderátorkou Oľgou Konečnou.
Za sebou máte prácu na mnohých veľkých projektoch (MS v hokeji a futbale, Svetový pohár v alpskom lyžovaní, atď.). V čom sú OH iné?
Olympijské hry sú výnimočné v tom, že si treba uvedomiť históriu a historické súvislosti. V minulosti sa počas olympijských hier zastavili vojny, to je niečo obrovské. Kiežby sa to podarilo aj v súčasnosti.
Tým, že poznáme históriu olympijských hier, tak je to niečo, čo sa možno ani nedá popísať. Možno tým, že som tú atmosféru zažila naživo, videla také množstvo kultúr na jednom mieste, športovci žili v jednej olympijskej dedine a bolo to niečo výnimočné.
Olympijské hry sú pre mnohé športy naozaj vrcholom a uvedomujú si to aj športovci. Priznám sa, že ako bývalá basketbalistka som ani nedýchala, keď sa v Londýne pri mne objavil celý výber amerických basketbalistov. Bolo to neskutočné. Hráči, ktorých som obdivovala iba na diaľku a sledovala ich, keď hrali v NBA, odrazu stáli pri mne a dokonca sme prehodili aj pár slov. Asi videli, že sa na nich pozerám s otvorenými ústami.
Do RTVS ste prišli v roku 2008, keď vás zastihli OH v Pekingu. O štyri roky neskôr ste už vycestovali priamo do dejiska OH v spomínanom Londýne. Ako sa počas rokov menila vaša príprava na najväčší športový sviatok?
Možno dobre, že som nevedela, do čoho idem, pretože som mala 21 rokov. Prišla som do televízie a hneď ma čakala olympiáda v Pekingu, čo bolo šialené. Predtým som pracovala v lokálnej televízii, kde sme strihali na počítačoch. Prišla som do Slovenskej televízie, kde sa strihalo na kazetách, takže to bolo úplne niečo nové. Dostala som hneď nejaké džudo, ktorému som vôbec nerozumela a mala som pripraviť príspevok.
Všetko to išlo v takom rýchlom tempe, že nikto nemal čas vysvetľovať, zaúčať, opravovať texty alebo venovať nám nejako veľa času. Boli sme hodení do vody, ale možno aj dobre, pretože sme museli veľmi rýchlo nabehnúť na tento kolotoč a myslím si, že nás to posunulo.
Potom prišiel rok 2012 a Londýn. Keď mi oznámili nomináciu, tak som tomu neverila, pretože som sa ani o takom niečom neodvážila ani snívať. V Londýne som aj komentovala veľa vecí a asi tam som zistila, že to nie je pozícia, v akej by som chcela byť. Klobúk dole pred komentátormi, je to neskutočne náročná práca.
Ako sa podľa vás zmenili OH za posledné roky?
Naposledy som bola v Pjongčangu. Určite je rozdiel mať olympijské hry v Európe a je rozdiel mať ich napríklad v Kórei. Ale aj bezpečnostné opatrenia sú stále prísnejšie. Aj v Londýne si spomínam na vyhrážky na útoky, ale nič sa našťastie nestalo. Ale svet je dnes možno ešte napätejší a nebezpečnejší.
Čo mňa potešilo aj na letných olympijských hrách v Paríži je, že sa nebudovali športoviská úplne nanovo, ako to bolo v Soči alebo ako v Pjongčangu a že využili 95 percent infraštruktúry, ktorá už existovala a nič navyše. Nemíňali sa obrovské množstvá peňazí iba na cestu, ktorá tam predtým nebola a odrazu musela byť, pretože sa po nej museli presúvať diváci alebo športovci. Tento koncept sa mi v Paríži páči, bodaj by to išlo aj ďalej.
Pri OH v Paríži sa hovorí aj o bezpečnostných hrozbách či protestoch, ktoré by mohli narušiť ich priebeh. Vnímajú kolegovia v Paríži aj túto situáciu?
V stredu sa stala zvláštna situácia, niektorí to nazývajú škandálom, na futbalovom zápase Argentíny proti Maroku. V redakcii sme to sledovali naživo, pretože sme ten zápas naberali. Nevedeli sme, čo tam hodili po argentínskych fanúšikoch, čo tam vybuchlo, či to bol delobuch, alebo niečo iné. Nejakú oficiálnu správu sme sa doteraz nedozvedeli, ale moja prvá otázka bola, ako je možné, že sa niečo také dostalo na štadión?
Hneď som sa na to pýtala aj kolegu Patrika Mitasa, s ktorým sme boli v priamom spojení. Hovoril, že takisto majú bezpečnosť v hlave a sledujú aj okolie. Avšak zatiaľ je to veľmi pokojné, polícia funguje ako má. Povedal, že si nevie predstaviť, čo ešte viac by mohli robiť, aby to zabezpečili. Určite je to veľká výzva. /Pozn. redakcie: Rozhovor vznikol vo štvrtok 25.7., a teda pred podpaľačským útokom na parížske železničné stanice./
Čítali sme o tom, že izraelská výprava dostala už výhražné maily s veľmi reálnymi hrozbami. Protesty zrejme tiež budú. Nejaké už aj boli, ale verím, že to ostane iba pri tých protestoch a že to všetko zvládneme.
Do začiatku OH ostávajú už len posledné hodiny, prípravy na najväčší športový sviatok vrcholia už aj v STVR. V akej sú fáze?
Prípravy sú už za nami. V stredu sme začali prvé olympijské vysielanie, mali sme hodinové štúdio, takže na tie prípravy sme už aj zabudli. Musím ale povedať, že to bol najlepší test, pretože sme vyskúšali všetko, čo sa vyskúšať dalo a všetko fungovalo. Prípravy sa začali už v januári, keď sme riešili technické veci, grafiky, návrh štúdia a pod. Toto už naozaj boli len také doťuknutia. Teraz skúšame spojenia s Parížom, či sme procesy nastavili dobre a vychytávame muchy.
Na čo sa teda diváci môžu tešiť?
Keďže tento rok sa konajú hry v našom časovom pásme, priame prenosy pôjdu naozaj od rána do večera. Snažili sme sa ich do vysielania vtesnať čo najviac. Doplnkové programy budú v podobe Olympijského štúdia, v ktorom sa sústredíme na slovenských športovcov.
Potom máme pripravený Olympijský denník, kde si nájdu diváci spravodajstvo zo športov, ktoré sa nedostanú do nášho vysielania v priamych prenosoch. Keď si niekto zapne stanicu :ŠPORT, tak určite tam uvidí všetky medaily a dôležité správy o našich športovcoch.
Aký je rozdiel medzi prácou v dejisku OH a tu v Bratislave? Čo je kľúčové pre to, aby všetko išlo ako má?
V dejisku sa nezastavíte ani na chvíľu, stále ste v pohybe. Možno iba vtedy, keď komentujete sledujete našich športovcov priamo na mieste, držíte dych a potajme im fandíte.
Prídete na izbu o druhej ráno a o šiestej už vstávate a idete do dejiska. Na zimných olympijských hrách som mala na starosti lyžovanie, ktoré bolo asi dve hodiny od nášho ubytovania. Je to intenzívne, je tam málo spánku aj málo času na jedlo.
Tu v Bratislave je to však podobné, pretože olympijské vysielanie je naozaj veľmi intenzívne. Takisto sme tu od siedmej rána do polnoci každý jeden deň. Myslím si ale, že všetci sme na to pripravení. Toto je vrchol športového diania, je to najväčší športový sviatok. Nikto sa nesťažuje alebo sa o to aspoň snažíme.
Vy budete moderovať Olympijské štúdio. Akú prípravu si vyžaduje táto práca?
Samozrejme, celý deň sledovať olympijské dianie. Ja bývam pri Trnave, takže už cestou do práce, ktorá trvá 40 minút premýšľam, či sa niečo neudialo. Potom prídem do práce a už budem aktualizovať všetky zahraničné stránky. Naozaj, od rána do večera byť v dianí, aj keď fyzicky v dianí nie sme.
Dá sa vôbec pripraviť na všetky športy a ich disciplíny?
Je rozdiel komentovať a je rozdiel takýmto spravodajským spôsobom sprevádzať divákov. Toto je určite menej náročné, ale recept je dlhodobo sledovať tie športy. Samozrejme, v tomto prípade nie všetko, lebo to sa reálne nedá.
Spomenuli ste ale ten hokej, futbal a aj lyžovanie. Keď mám lyžiarske štúdio, odpadá príprava na jednotlivé pretekárky, pretože tie už poznám, takže už hľadám iba nejaké zaujímavosti, keď nie som priamo v dejisku.
Na olympijské hry sa úplne pripraviť nedá, iba sa nechať vtiahnuť do deja. Možno vypnúť život mimo. U mňa doma už vedia, že tieto tri týždne so mnou veľa rečí nebude, ak ma vôbec uvidia. Všetci okolo mňa sú na to pripravení.
Akí športoví experti si nájdu cestu do štúdia?
Už najbližšie dni to budú naši experti na vodný slalom Alexander Slafkovský a Martin Halčin. Jeden je odborník na kategóriu C1, druhý na K1. Samozrejme, budeme reagovať aj na našich strelcov. S prípadnými hosťami sme už v kontakte. Budeme čakať na to, či naši postúpia do finále, čo verím, že sa podarí.
Určite budeme reagovať aj na vývoj. Ak by sa našim podarila nejaká medaila, budeme sa snažiť kontaktovať rodinných príslušníkov. Diváci si môžu byť istí, že spravíme maximum pre to, aby bolo vysielanie zaujímavé a pestré.
Slovensko vyslalo do Paríža historicky najmenšiu výpravu. Čo od nej očakávate a koľko medailí tipujete?
Budem odvážna a poviem, že štyri. Poviem, že vodný slalom nepreruší šnúru od Atlanty 1996, keď sme stále priniesli domovú medailu.
Verím, že aj strelci a strelkyne potvrdia výkony, ktoré podávali v uplynulej sezóne. Zuzana Rehák-Štefečeková je pre mňa absolútny zjav, pretože ona príde na olympijské hry a nevidíte na nej žiadnu nervozitu. Veľmi sa mi páči jej mentálne nastavenie a to, akým spôsobom vystupuje a je to skvelé.
A na čo sa naviac tešíte?
Teším sa na to, že takýto veľký projekt opäť máme, pretože sme mali trošku pauzu. Teším sa na celý tento chaos, to je niečo, čo mňa veľmi baví. Veľmi ma baví skladanie programu, keď môžem ovplyvňovať, ako vyzerá vysielanie. Teším sa tiež na výkony našich športovcov. Keď si spomeniem na Tokio, tak aj tam Rory Sabbatini prekvapil svojou striebornou medailou z golfu, ktorú nikto nečakal, tak verím že sa niečo podobné podarí aj v Paríži a že budeme mať pekné emócie.
