Kým v ruskej Kurskej oblasti sa darí Ukrajincom budovať nárazníkovú zónu a vďaka nej lepšie chrániť svoje územie pred agresorom, pri Pokrovsku a Torecku musia obrancovia odrážať desiatky útokov denne a okupanti tam postupujú.
Mnohí obyvatelia Doneckej oblasti v okolí Slavjansku pritom už zažili okupáciu aj v roku 2014. Vtedy síce ukrajinská armáda nepriateľa vyhnala, no v meste je stále vidieť stopy ich vyčíňania.
Anna Síposová pripravila do relácie Štúdio svet reportáž o tzv. blockpostoch a o vojnou zničených miestach na Ukrajine.
Kontrolné stanovištia
Výstrahy pred bombardovaním ruských agresorov sú síce pre Ukrajincov bežnou realitou, moje ušné bubienky však, keďže som len nepravidelný návštevník krajiny, vždy zaskočia a rovnako aj hrdlo, to sa zas stiahne.
No úzkosť padne na človeka aj pri pohľade na nekonečné polia s úrodnou čiernozemou, keď si prečíta varovanie, že na neho číha miesto úrody smrť – v podobe mín, či na spálené stromy, ktoré ich lemujú.
Ďalším znamením vojnovej Ukrajiny sú, ak práve neprechádzam okolo rozbombardovaných domov, kostolov, či supermarketov, aj kontrolné stanovištia, takzvané blokposty. Stoja pred nimi betónové zátarasy, prístrešky vojakov sú prikryté väčšinou maskáčovými sieťami.
Cez niektoré prejdeme hladko, keďže sme v aute s kaplánom Júliusom. Na jeho fare v Slavjansku Slováci postavili humanitárne centrum. No cez niektoré to také hladké nie je.
Niekde sú kontroly prísne
Našu dodávku s desiatkou slovenských dobrovoľníkov, ktorí idú dokončovať do Slavjanska humanitárne centrum, vojak odkloní a podíde k nám príslušník ukrajinskej tajnej služby SBU. Obráti sa priamo na šoféra, humanitárneho pracovníka občianskeho združenia Tenenet, Tonyho Friča.
Po tom, ako Tony povie, že sú dobrovoľníci a idú do Slavjanska, dôstojník skontroluje pasy. Pokýva hlavou, pýta sa, akú pomoc vezie, čo presne ide robiť a o chvíľu sa uisťuje, či naozaj ideme do Kramatorska. Zrejme ide o kontrolnú otázku.
Tony sa však nenechá vyviesť z kontextu a opraví ho, že hovoril do Slavjanska a tak o chvíľu už pokračujeme ďalej.
Je svetlo. Keď sa však stmieva, na ukrajinských blockopostoch platí, že treba vypnúť svetlá na aute, no zapnúť tie v kabíne. Priznám sa, neviem, kam by som pri takejto svetelnej kombinácii došoférovala ja, i keď to tuším. Pravdepodobne do prvého jarku. S blockopostami má bohaté skúsenosti aj Tony Frič.
Náraz do blockpostu
„Stalo sa mi, že po 20-hodinovej šnúre, ako som sám šoféroval po tom, ako nás pri vstupe do Charkova, bola už noc, kontrolovali. Vtedy nebolo nikde žiadne osvetlenie a ja, nadšený, že po 20 hodinách budem konečne v posteli, som sa veselo rozbehol a nevšimol som si,“ spomína Tony Frič.
„Oni tam majú také esíčka za blockpostami. Predo mnou bol neoznačený, čierny, betónový blok. Tak som do neho v plnej rýchlosti vrazil. Auto bolo rozbité, museli vytrhávať dvere, aby sa ku nám dostali. Policajt, keď otvoril, pozrel na nás, spýtal sa: vy živí? Hovorím, že áno, my živí. Nestalo sa nám v podstate nič, až na nejaké škrabance a boľavé chrbty, ale nebola to sranda,“ dodáva.
A ako scéna nie z komédie, ale z apokalyptického hororu vyzerá aj továreň, okolo ktorej v Slavjansku prechádzame. Obrí komplex pomenovaný po gréckom Bohovi Diovi – Zeus Ceramika bol jedným z najväčších podnikov na výrobu obkladačiek v krajine. Teraz je z neho len gigantická kopa šrotu.
Zoja, ktorá býva neďaleko neho, nám hovorí, že polovicu rozstrieľali ešte proruskí separatisti v roku 2014. Osobne bol na ich čele Igor Strelkov s prezývkou Girkin. Ten je teraz mimochodom v ruskom väzení.
Niežeby mal problém s morálnym hľadiskom napadnutia cudzej krajiny, to nie. Prekáža mu slabá výkonnosť ruskej armády. Druhú polovicu prosperujúceho závodu dorazili ruské rakety vlani.
Zoja je pripravená na evakuáciu
Zoja nám v dome ukazuje zbalené kufre, keďže frontová línia je na dohľad. Musia byť pripravení utekať, keď im pôjde o život. V ruskom svete nechcú žiť, chcú však počkať do poslednej chvíle, doma je predsa len doma. V Slavjansku býva spolu s nevidomou svokrou, s dcérou, ktorá má autizmus a s manželom.
Ťažko sa mi predstavuje, ako bude vyzerať ich evakuácia, keď sa vojnové zákopy priblížia k ich domu. Tie sú vykopané aj v Zojinom manželstve. Vyzerá to, že sa medzi manželmi bojuje roky, keď sa začnú prekrikovať a hádať, kto nám vie lepšie vysvetliť, čo sa v Slavjansku deje. Niet sa čo diviť, táto rodina si nesie riadne bremeno aj v mierových časoch, nieto vojnových.
Tie vojnové veľmi zreteľne ilustruje útok na Kostantinovku, kde ruská raketa zasiahla supermarket, pod troskami zomrelo 14 ľudí.
Konsťantynivka
Keď prichádzame na miesto, začína sa akurát s odpratávaním trosiek. Je s nami učiteľka Elena z Odesy. Hovorí, že Rusi sa nerozpakujú vraždiť civilistov. Tento supermarket bol akýmsi centrom, miesto, kde našli miestni pokope všetky možné predajne, od banky, cez mobilných operátorov, až po hračky.
S mikrofónom sa pýtam staršieho muža, čo si o útoku myslí. Ten však začne na mňa sipieť, že krajinu musia prísť konečne oslobodiť ruskí vojaci, poslovia boží. Vyčíta mi, že mám v ruke cigaretu, podľa neho to znamená, že určite aj veľa pijem.
Kritizuje ma, že nemám na krku krížik, pýta sa ma, že ako chcem rodiť deti. Keď si chcem skontrolovať, či som nahrávač dobre nastavila, požiada ma, aby som ho vypla, vraj aj tak všetko prekrúcam.
Vypínam teda a vyhlasujem, že som neprekrútila nič. Odvetím aj, že v mojom veku 51 rokov, už asi ďalšie deti budem rodiť len ťažko, skôr čakám na vnúčatá. Očami však hľadám Elenu v tričku Morskej ukrajinskej pechoty, v ktorej slúžil jej syn a bránil Mariupol, teraz je v zajatí.
Ona je však dobrovoľníčka, pomáha, kde môže. Predsa len jej spoločnosť mi dodáva odvahu a istotu v tejto nepríjemnej situácii, keď muž do mňa aj ďalej doráža, že mám rodiť vojakov. Spravodajcu českého rozhlasu Martina Dorazína sa pýtam, koľko podobných ľudí čaká v Kosntantinovke na Rusov.
„No to nie je jasné, pretože teraz v Kostatinovke žije mnoho utečencov. Konsťantynivka sa nafúkla, ako mi hovoril zástupca starostu. Hoci je len desať kilometrov od vojnovej línie, tak sem prišla veľká časť ľudí z oblasti dedín a to je ruský svet. Sú to väčšinou starší ľudia a dôchodcovia,“ konštatuje Dorazín.
Ruské nebo
Sadáme do auta, v ktorom sa nikto nepripúta. Kým u nás je to vnímané ako ohrozenie bezpečnosti premávky, v Doneckej oblasti presný opak. Pás by človeka mohol obrať o cenné sekundy pri úteku, ak by mu hrozilo nebezpečenstvo.
Stále sa neviem zbaviť myšlienky, prečo tí, ktorí chcú na Ukrajine ruský svet, utekajú pod ochranu toho ukrajinského a od neho si berú aj humanitárnu pomoc.
„Vieme z ruských kanálov, že tí, ktorí napríklad zostali v Avdijevke a čakali na príchod armády osloboditeľky, teda ruskej armády z ich pohľadu, tak Rusi im aj tak neverili a všetkých ich tam pozabíjali. Bolo tam znásilňovanie, nedopadlo to s nimi dobre. Takto oni vošli do ruského sveta, do ruského neba priamo,“ pripomína Martin Dorazín.
Keď odchádzame z Konsťantynivky, ešte sa pozriem smerom na Časiv Jar, ako odtiaľ smerom k ukrajinskému nebu stúpajú kúdole dymu.
