Bývalá tenistka Dominika Cibulková ukončila profesionálnu športovú kariéru pred takmer piatimi rokmi. Dianie v slovenskom tenise sleduje pozorne aj naďalej.
V poslednom období ju potešil úspech Anny Karolíny Schmiedlovej na olympijských hrách v Paríži a triumf Renáty Jamrichovej na juniorskom Wimbledone. Hoci jej obidva veľké výsledky krajaniek urobili radosť, pred reálnym stavom slovenského tenisu si oči nezatvára.
„Je mi z jeho stavu smutno. Tenis je tak veľmi populárny na Slovensku, že si zaslúži, aby sme mali tenistku konštantne aspoň v najlepšej tridsiatke či štyridsiatke,“ skonštatovala víťazka ôsmich turnajov na okruhu WTA.
Dominika Cibulková o aktuálnom stave slovenského tenisu:
Podľa prvej Slovenky, ktorá dokázala ovládnuť prestížny Turnaj majsteriek vo dvojhre, aj jej úspechy na dvorcoch pritiahli k tenisu dostatok detí. Problém vidí inde.
„Hráčky, ktoré boli v juniorskom veku a mali sa dostať do žien, nemali dobré vedenie a správnych trénerov. Neboli dobre nastavené a nevedeli, ako zužitkovať talent,“ poskytla svoj pohľad v rozhovore pre spravodajský portál STVR Cibulková.
V prospech Schmiedlovej zahralo viacero faktorov
Aj napriek tomu, že si domov medailu neodniesla, dosiahla Anna Karolína Schmiedlová na OH v Paríži životný úspech. Čo na to hovoríte?
Za Karolínu ma mrzí, že nedosiahla na medailu. Na začiatku duelu o tretie miesto mala šance, pretože Swiateková sa mi nezdala v pohode, čo bolo vidieť aj po zápase, keď plakala a bolo vidieť slzy sklamania.
Samozrejme, že z celkových výkonov Anny Karolíny Schmiedlovej sa veľmi teším. Je to fantastický výsledok, ktorý je dôležitý pre náš šport, pretože tenis je veľmi populárny po celom svete aj na Slovensku. Teším sa, že deti mohli vidieť aj slovenskú tenistku porážať dobré hráčky na najväčších štadiónoch a urobiť si z nej vzor, pretože šport je krásna vec, ktorá môže formovať do života. Myslím si, že presne takéto výsledky deti motivujú.
Úprimne, očakávali by ste pred začiatkom turnaja, že sa Schmieldovej podarí takýto výsledok?
Jasné, že nie. Myslím si, že aj Karolína by povedala, že neverila, že sa jej podarí takýto fantastický výsledok. Keď sa ma pýtajú, že ako je to možné, ako sa to stalo, tak hovorím, že tenis je veľmi vyrovnaný šport, časovo veľmi náročný a olympiáda je pre nás špecifická. V prospech Karolíny zahralo veľa faktorov v jej prospech a bola schopná to využiť.
Aké faktory máte na mysli?
Je super, že vedela zúročiť veci, ako napríklad to, že prehrala v prvom kole na Wimbledone, a tak nebola dlho na tráve a dokázala sa lepšie pripraviť na antuku. Taktiež v Paríži nemala parťáčku, ďalšiu Slovenku, s ktorou by hrala štvorhru. Ostatné hráčky hrali aj štvorhru, takže Kaja mohla ušetriť energiu. V neposlednom rade je jej najobľúbenejším povrchom antuka. Všetko sa to takto spolu zišlo a je super, že práve na olympiáde.
Reálny tlak prichádza až s úspechom
V roku 2016 sa senzačnou šampiónkou olympijskej dvojhry v Riu stala nenasadená Portoričanka Monica Puigová. Tá neskôr priznala, že pod tlakom očakávaní prepadla depresiám. Schmiedlová síce medailu nezískala, ale svojím úspechom určite pritiahla pozornosť aj od ľudí, ktorí ju predtým nepoznali.
Na Puigovej je presne vidieť, ako ju to negatívne ovplyvnilo. Hráčka, ktorá predtým nikdy nehrala ani štvrťfinále grandslamu a nikdy nebola ani v top 20, zrazu vyhrala zlato. Nevedela, ako sa s tým má vyrovnať. Keď ste v top 20, tak takého situácie zažívate a ste na nich zvyknutí. Potom, keď príde takýto extrémny šok, tak vás to vie požuť.
Pri Karolíne sa teraz uvidí, ako sa s tým dokáže vysporiadať. Reálny tlak prichádza až po úspechoch. Hovorí sa vždy o úspešných, dobrých a najlepších. Tí sú vždy najviac premieľaní, kritizovaní, ale aj ospevovaní.
Keď ste oslavovaní, je to fajn, každému sa to dobre počúva. Potom, keď však prídu ťažšie chvíľky a príde aj kritika, tak máte pocit, že títo ľudia vás vôbec nepoznajú a ako vás môžu súdiť.
Zároveň, každá jedna tenistka si teraz dá na Karolínu väčší pozor. Je to úplne iný tlak, ako keď ste mimo pozornosti. Kaja už takéto niečo zažila, keď sa dostala do top 30 a v nasledujúcej sezóne zažila prepad na dno mimo dvestovku. Tým, že má takúto skúsenosť, tak bude schopná to pretaviť vo svoj prospech.
Na olympiáde športovec nie je len sám za seba, ale na chrbte má aj krajinu, ktorú reprezentuje. Hráčky často hovoria, že je to niečo úplne iné, ako hrať na turnajoch len sama za seba, čo ich vie namotivovať k lepším výkon. Mohlo aj to zohrať svoju úlohu?
Úprimne, to neviem povedať. Ja osobne som milovala hrať Fed cup. Hrať za Slovensko bolo niečo fantastické. Tie zápasy majú úplne inú atmosféru, najmä keď sme hrali doma a ľudia nás prišli povzbudiť.
Kaju som zažila viackrát hrať vo Fed cupe a viem, že u nej to bolo skôr opačne. Samozrejme, že veľmi chcela, ale veľakrát jej to zviazalo ruky. Možno keby olympiáda bola doma, tak by bola viac nervóznejšia ako v Paríži, kde sa môže cítiť pokojnejšie.
Počas olympiády sa vždy diskutuje, akú hodnotu má tento turnaj pre tenistov, keďže vždy sme svedkami množstva odhlásení, keď tenisti uprednostnia prípravu do ďalšej fázy sezóny, prípadne si doliečujú zranenia. Ako ste to vnímali počas kariéry vy?
Koľko ľudí, toľko chutí. Len z mužov z prvej dvadsiatky nebolo na olympiáde osem tenistov. Olympijský turnaj je pre tenistu veľmi špecifický. Väčšina ostatných športov sa štyri roky zameriava a pripravuje na olympiádu. Majú dovtedy pár vrcholov, ale celý program sa sústreďuje na olympiádu.
My to máme tak, že celú sezónu máme desať mesiacov plnú. Je tam päť vrcholov spolu s Masters a olympiáda je vždy vsadená do hlavnej sezóny, takže je to pre nás veľmi náročné. Vždy je to na tom individuálnom športovcovi, či uprednostní dobre rozohranú sezónu, alebo ide na olympiádu.
Ako si vy spomínate na svoje dve olympské účasti, v Pekingu 2008 a Londýne 2012?
Počas prvej olympiády som mala osemnásť rokov a bola úžasná. Boli sme v olympijskej dedine, na izbe som bola so Janettou Husárovou. Bol to zážitok vidieť všetkých športovcov. Bola som veľmi mladá, všetko ostatné ma zaujímalo tiež, nielen tenis.
Druhá olympiádu už bola z mojej strany na profesionálnejšej úrovni. Tým, že sme hrali v Londýne vo Wimbledone, tak olympijská dedina bola veľmi ďaleko. Prenajali sme si preto dom vo Wimbledon Village a spali tam, takže to už nemalo taký nádych olympiády. Paradoxne, nehrala som tam tak dobre ako v Pekingu.
Na tretiu olympiádu v roku 2016 som ísť nemohla pre zranenie achilovky. Vtedy som si povedala, že radšej si doliečim zranenie a oželela som olympiádu, keďže som mala fantasticky rozbehnutú sezónu, ktorá potom bola aj najlepšia v mojej kariére.
Schmiedlová a Hrunčáková mohli svoj potenciál využiť lepšie
Po tom, čo ste vy, Daniela Hantuchová či Magdaléna Rybáriková ukončili profesionálne kariéry, boli práve Schmiedlová, ale aj Viktória Hrunčáková, označované za vaše nástupkyne. K vašim výsledkom sa však zatiaľ nepriblížili. Využili všetok potenciál, ktorý mali?
Toto je veľmi ťažká otázka. Myslím si, že potenciál, ktorý mali, mohli využiť lepšie, ale to sa dá povedať vždy na každého.
Nerada kritizujem, pretože ani ja som nemala rada, keď niekto rozdával súdy na môj tenis a život. Môj osobný názor je, že obe mohli byť lepšie a hrať lepšie. Vidíme teraz aj na Karolíne, že dokáže vzdorovať dobrým tenistkám.
O Schmiedlovej sa hovorí, že je skôr tichšej introvertnejšej povahy. Môže byť podľa vás aj preto pre ňu ťažšie presadiť sa vo veľkom konkurenčnom prostredí, v ktorom chce uspieť každý?
Nedá sa povedať, že je to pre ňu ťažšie. Veľa tenistov sú taktiež introverti, ale keď prídu na kurt, tak sú si vedomí svojich kvalít. Prídu na kurt a majú guráž, ktorú podľa mňa musí mať každý z najlepších športovcov. Veľa mladých tenistov a tenistiek prídu na kurt, bojujú tam o život a nedarujú vám ani jednu loptičku a chcú vás doslova zožrať. To je tá súťaživosť v športe.
Viem, že aj Karolína Plíšková má emócie v sebe, ale nedáva to veľmi najavo. Vždy, keď príde na kurt, tak to vie predať a vyrovnať sa s tlakom, aj preto bola svetová jednotka. Na tých veciach sa musí pracovať.
Ja som tiež musela na niektorých veciach pracovať s mentálnym koučom, a aj preto sa mi podarilo v kariére dosiahnuť najväčšie výsledky. Veľmi som na sebe pracovala. Tiež mi nebolo prirodzené prísť na kurt a rozbiť tam prvú hráčku sveta alebo prísť na kurt ako štvrtá hráčka sveta, kedy chcel každý proti mne zahrať svoj najlepší tenis. Preto je dôležité investovať do tímu a ľudí, ktorí vás zlepšujú a posúvajú ďalej.
Na Anne Karolíne Schmiedlovej bolo v zápase o bronz jasne vidieť, že nie je spokojná s tým, čo predvádza na kurte. Čo o nej prezradila reč tela?
Kaja nemá špičkovú reč tela, celkovo sa s ňou na kurte trápi. Je taká nepriebojná. Je to vec, s ktorou by som jej hneď chcela pomôcť, keď ju vidím hrať.
Ako sa s tým dá v tenise pracovať?
Sú to rovnaké veci, ako keď sa dá trénovať bekhend alebo forhend. Rovnako sa dá trénovať aj reč tela, mentálne nastavenie, príprava a analýzy na zápas. Sú to veci, ktoré sú nadpráca. Všetky svetové hráčky ju však robia.
Wimbleodon teraz videla inými očami
Prejdime trocha aj k vám. V polovici júla ste sa spolu s Austrálčanom Markom Woodfordom stali víťazkou mixu legiend na Wimbledone. Ako ste si tento turnaj užili?
Bolo to fantastické. Pozvánka mi prišla už pred dvomi-tromi rokmi, ale máme dve malé deti. Ninka má len rok a štyri mesiace. Jedným z hlavných dôvodov, prečo som skončila s tenisom bolo, že som chcela rodinu, ktorej som sa chcela venovať. Až teraz po piatich rokoch od konca mojej kariéry, keď má Jakubko už štyri roky, som usúdila, že je asi čas a ukážeme mu to.
Úprimne poviem, že tenis som nehrala päť rokov. Raketu som držala len detičkám tak na hodinu. Týždeň pred týmto turnajom som si párkrát zahrala, ale tenis je ako bicyklovanie – človek to nezabudne. Hralo sa mi fantasticky, bolo to super a vôbec som nečakala, že budeme hrať tak dobre a aj to vyhráme.
Ako ste teraz vnímali kúzlo slávneho Wimbledonu?
Teraz som videla Wimbledon už úplne inými očami. My hráčky si hovoríme, že zrazu vidíš, aký je krásny. Keď ste tam na prácu, tak vnímate iba kurty, hotel či masážnu miestnosť a tlak je obrovský.
Teraz sme si to naozaj užili. Chodili sme po areáli a všetko ukazovali aj malému. Bol to úžasný zážitok a určite sa tam budeme vracať, ako aj ostatné baby, ktoré chodia na wimbledonské legendy.
Tenisová éra je už definitívne za ňou
Hovoríte, že ste už mama. Práve viaceré tenistky, ktoré sa stali mamami, ako napríklad Dánka Carolina Wozniacka, Nemka Angelique Kerberová či Japonka Naomi Osaková, sa rozhodli vrátiť do súťažného diania. Keď ste si teraz opäť zahrali na Wimbledone a ešte aj okúsili chuť víťazstva, neláka vás to tiež späť?
Práve teraz na Wimbledone som si uvedomila, ako mi je dobre a aká som vďačná, že mi vyšla celá kariéra, rodinný život a aká som spokojná, že to tak je. Jedna životná etapa a všetko ťažké, čo som si vydrela a vybojovala, je už za mnou.
Neviem si predstaviť cestovať s dvomi malými deťmi a trénovať naplno, pretože sa im snažím venovať každú jednu chvíľku. Aj preto som si robila deti, aby som im dala svoj čas. Keby som trénovala a chcela sa vrátiť, tak by som na to nemala šancu.
Dominika Cibulková o úspechu Anny Karolíny Schmiedlovej, olympijských hrách v očiach tenistov a svojom možnom návrate na kurty:
Ako zatiaľ vyzerá spojenie malý Jakubko a tenis?
Keď sme boli na Wimbledone, tak ho to veľmi chytilo a pýtal sa ma, kto je ujo Djokovič, kto je toto a prečo ťa maminka točia? On to všetko spracovával a veľmi sa mu to páčilo. Zbieral mi lopty a dával sa aj do pozície zberačov. Kúpili sme mu aj oblečenie z Wimbledonu, takže sa tam úplne hodil.
Keď sme prišli domov, tak mu hovorím, že budeme chodiť na tenis do mojej akadémie v Bratislave, pretože tam mám také staré detičky ako on. On, že áno, áno. O dva dni sme mali ísť na tréning, a on, že maminka nie. Tam ho to držalo, ale teraz je taký, že ho to veľmi neberie. Veľmi by som však chcela, aby sa naučil hrať tenis, hoci by to nerobil profesionálne.
Určite ho do tenisu nebudem nútiť. Jakubko je športovo veľmi nadaný, čo vidím už teraz. Chodí na atletiku a gymnastiku, a to sú presne tie športy, ktoré chcem, aby robil. Zatiaľ sa nepotrebuje špecializovať len na jeden šport, pretože je to ešte skoro a šport, ktorý by chcel robiť, by sa mu mohol zhnusiť. Viem, aký je individuálny šport náročný, ako ste tam sám, preto by som ho možno rada dala aj na futbal.
Stihli ste sa vo Wimbledone pozrieť aj na Renátu Jamrichovú, ktorá v Londýne napokon získala svoj druhý juniorský grandslamový titul z dvojhry?
Vo Wimbledone pršalo a prelínali sa nám programy, takže nestihla. Zachytila som však, že vyhrala. Dúfam, že to bol jej posledný juniorský turnaj, pretože je veľmi skvelá a talentovaná hráčka, ktorá môže patriť medzi najlepšie na svete. Verím, že postupne sa prebojuje do ženského tenisu.
Ako teraz zvládnuť náročný prechod z junioriek medzi ženy?
Určite je to náročné, ale úrovňou tenisu na to má. My sme sa vždy riadili heslom, že keď človek chce byť svetový, tak musí vedieť, čo robia najlepší v jeho kategórii vo svete. Všetky jej rovesníčky už hrajú ženské turnaje. Niektoré už hrajú aj v hlavných súťažiach.
Určite by som jej poradila, aby sa zamerala hlavne na ženy a aby sa tam snažila, čo najrýchlejšie prebojovať, pretože je dôležité, aby človek nezostal na menších turnajoch. Aby ich pár vyhrala, ale šla potom do žien.
Som presvedčená, že má kvalitu a môže patriť medzi najlepšie na svete. Samozrejme, je to veľmi ďaleko, môže sa stať množstvo vecí, ale mám také tušenie.
Deti na Slovensku nemali dobré vedenie a trénerov
Odhliadnuc od olympijského úspechu Anny Karolíny Schmiedlovej. Z vášho pohľadu, ako vnímate aktuálny stav slovenského tenisu po konci éry Cibulkovej a Hantuchovej?
Je mi z jeho stavu smutno. Tenis je tak veľmi populárny na Slovensku, že si zaslúži, aby sme mali tenistku konštantne aspoň v najlepšej tridsiatke či štyridsiatke.
Veľmi ma mrzí, že keď som v roku 2019 skončila, tak tam nebola žiadna výrazná osobnosť s výsledkami, ktoré by mohli motivovať a byť vzorom pre deti. Preto ma aj tento výsledok Karolíny teší a verím, že na neho bude vedieť nadviazať.
Pri Anastasii Kuzminovej sa často polemizuje, či slovenský biatlon vyťažil z jej úspechov dosť s prihliadnutím na budúcnosť. Ako to bolo pri vás a tenise. Vyťažil slovenský tenis dostatok z úspechov Dominiky Cibulkovej?
Myslím si, že k tenisu priviedol veľa detí, ale nemali dobré vedenie. Taktiež hráčky, ktoré boli v juniorskom veku a mali sa dostať do žien, nemali dobré vedenie a správnych trénerov. Neboli dobre nastavené a nevedeli, ako zužitkovať talent. Myslím si, že toto je ten hlavný problém. Nábory detí boli obrovské, ale niekde sa stala chyba.
Teraz, päť rokov po vašom konci, keď v slovenskom tenise ostalo po vás nevyplnené miesto a začíname si to uvedomovať. Začalo sa už niečo meniť?
Ľudia si to uvedomia vždy až po tom, keď sa ukáže, že sa o žiadnom našom tenistovi alebo tenistke nehovorí. Vždy sa niečo podarilo, bola nejaká Cibulková alebo Hantuchová, ktorá mala rodičov, ktorí do toho investovali, tlačili a razili si svoju cestu.
Bohužiaľ, za tých päť rokov sa nič neudialo a je to skôr také zobudenie sa do nie dobrého stavu. Renáta Jamrichová je však naše obrovské želiezko v ohni a verím, že zužitkuje svoj potenciál.
Za vašej éry malo Slovensko dlhé roky pravidelné zastúpenie v hlavných súťažiach najväčších turnajov, pričom ste dokázali vyhrávať zápasy a postupovať do vyšších kôl. V súčasnosti sa z podobných výsledkov nemôžeme tešiť. Myslíte si, že ľudia na Slovensku docenili vaše úspechy viac až časom?
To neviem povedať, ale s jedlom rastie chuť. Ľudia boli zvyknutí, že či už ja alebo Daniela Hantuchová, sme konštante hrali na grandslamoch v treťom kole. Keď som nehrala tretie kolo grandslamu, tak to bol veľmi zlý výsledok. Keď teraz niekto od nás hra v treťom kole, tak je to super úspech. Je to tak, keď máte výsledky a hráte dobre, tak sa od vás veľa očakáva. Potom keď tie výsledky nemáte, tak ľudia sú radi aj za menšie veci.
V Česku sa tenisu venujú komplexne
Nemusíme ani chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť k susedom do Česka. Ich tenistky dokážu získať grandslamové tituly či už v dvojhre alebo štvorhre. Aj na olympiáde získali zlato v zmiešanej štvorhre, jeden mužský a ženský pár skončil na štvrtej priečke. Čo robia inak?
Česi sa veľa venujú aj štvorhrám. Z debla im vzišla aj Krejčíková, ktorá bola víťazkou grandslamou vo štvorhre a teraz začala vyhrávať aj v dvojhre. V Česku sa tenisu venujú komplexne, majú dobré vedenie a trénerov.
Vždy je veľmi dôležité, že najlepšie hráčky si vyberajú správny tím. Osobne som bola veľmi prekvapená, že žiadna z hráčok, ako Schmiedlová či Hrunčáková, si po mne nezobrali trénera Mateja Liptáka, ktorý je podľa mňa najlepší ženský slovenský tréner. To, že nevyužili jeho služby, je podľa mňa škoda.
Na záver sa ešte pristavme pri vás, ako sa cítite v pozícii televíznej expertky?
Takýmto veciam som sa doteraz troška vyhýbala, predsa len, máme dve malé deti a venujeme sa im. Tenis je to, čo viem robiť najlepšie a cítim sa v tom prirodzene. Nehovorím, že všetko, čo poviem musí byť pravda a každý s tým musí súhlasiť. Som si vedomá svojich kvalít, toho, čo som dosiahla a skúsenosti, ktoré som získala, mi nikto nikdy nezoberie. Verím, že sa to páčilo aj divákom a malo to hlavu aj pätu.
Napríklad bývalá česká tenistka Klára Koukalová sa komentovaniu tenisu venuje ako expertka na dlhodobej báze. Vás niečo podobné neláka?
Keď som bola v tom Wimbledone, tak všetci prešli okolo mňa, že Domi, vau, si späť. Aj keď ma zbadala prezidentka WTA, tak bola rada, že som naspäť, pretože potrebujú, aby sa hráčky vrátili a reprezentovali tenis. Už som aj potvrdila jednu exhibíciu, budem hrať v Luxembursku koncom októbra, takže ma určite budete pri tenise vidieť viac.
Na komentovanie na plný úväzok sa však úplne necítim, vyžaduje si to veľa cestovania. Prísť do štúdia, niečo okomentovať a zhodnotiť, s tým problém nemám.
