Austrálske uškatce sivé kĺžu a ako šípka prelietajú podvodnými tunelmi, cez porasty morskej trávy a skalnaté útesy. Hľadajú potravu a tancujú s delfínmi okolo obrieho kŕdľa drobných rybiek. To všetko zachytáva kamera pripevnená na ich chrbte.
„Viem sa na to pozerať celé hodiny. Je to ako najlepšia pomalá televízia vôbec. Jednoducho neviete, čo uvidíte nabudúce,“ povedal profesor Simon Goldsworthy, ktorého citoval spravodajský server The Guardian.
Ušatce šedé majú problémy. Až do začiatku 20. storočia boli lovení. Novodobou hrozbou sa pre nich stali komerčné rybárske siete. Počas posledných 40 rokov sa ich počet prepadol o 60 percent a zostalo len 10-tisíc jedincov, ktorí sú väčšinou riedko roztrúsení na 80 liahniskách pozdĺž južného a západného pobrežia Austrálie.
Goldsworthyho „pomalá televízia“ je výsledkom novej snahy zapojiť uškatce do mapovania dna oceánu a ich vlastného životného prostredia s pomocou kamier a satelitného sledovacieho zariadenia, ktoré im vedci upevňujú na chrbát.
Osem samíc z dvoch kolónií zatiaľ nakrútilo takmer 90 hodín záberov z viac ako 500 kilometrov. To vedcom pomohlo zmapovať päťtisíc štvorcových kilometrov prostredia.
Uškatce zmapovali skalnaté útesy a lúky s morskou trávou pozdĺž kontinentálneho šelfu a ukázali ľuďom miesta, ktoré sú pre nich dôležité. Vďaka týmto informáciám budú mať ochrancovia prírody oveľa jasnejšiu predstavu o tom, ako chrániť jediného endemicky sa vyskytujúceho tuleňa v krajine.
Skúmajú aj samotné uškatce
Profesor Goldsworthy z Juhoaustrálskeho výskumného a rozvojového inštitútu (SARDI) študuje tieto rýchlo miznúce morské cicavce už 25 rokov. Podľa neho však kamery menia pravidlá hry.
„Informácie o nich boli doteraz veľmi nedostupné, pretože si hľadajú potravu na dne mora,“ povedal. „Teraz získavame úžasné, výnimočné detaily. Otvárajú nám okno do ich sveta, ktoré sme doteraz nemali. „
„Rovnako ako ľudia poznajú svoje ulice, poznajú aj uškatce do najmenších detailov morské dno v dĺžke stoviek kilometrov, a tieto vedomosti si postupom času vytvárajú. Majú mentálnu mapu svojho prostredia a vedú vás na miesta, ktoré pre nich majú zásadný význam, „dodal Goldsworthy.
Nepreskúmané zákutia
Mapovanie a spoznávanie morského dna je nákladná a prácna záležitosť. Často sa vykonáva vlečením kamier za člny alebo ponechaním kamier s návnadami pod vodou.
Uškatce sú rýchlejšie, pokryjú väčšiu plochu, nevadí im počasie a prácu robia zadarmo. Do mapovania dna zatiaľ zapojili zvieratá z kolónií na ostrovoch Olive Island a Seal Bay v Južnej Austrálii.
Nathan Angelakis, doktorand na Adelaidskej univerzite, uviedol, že nahrávky mapujú kľúčové miesta aj doteraz nepreskúmanej oblasti morského dna. „Prístroje sa umiestnili na dospelé samice, aby sa mohli kamery kontrolovať a dobiť o niekoľko dní neskôr, keď sa vrátia na pevninu, aby nakojili svoje mláďatá,“ vysvetlil.
Aby mohli vedci kamery vyskúšať, museli ich najprv pripevniť. Po tom, ako ich omámili sedatívami im vedci podali krátkodobo pôsobiace anestetikum cez dýchaciu masku, zatiaľ čo kameru nalepili na kus látky, ktorý potom prilepili živicou na chlpy. Tkanina zostala na srsti, aby pri ďalšom pĺznutí odpadla.
Medzi najzaujímavejšie okamihy, ktoré sa zatiaľ na záberoch objavili, je podľa Goldsworthyho chvíľa, keď jedna z matiek vzala svoje mláďa na lov. Samica mláďaťa ukazovala, kam má plávať a ako má loviť.
Tím tiež zistil, že jednotlivé zvieratá majú rôzne chúťky – niektoré sa radi kŕmia treskami, iné idú po chobotniciach, rajách alebo sépiách, zatiaľ čo ďalšie vyhrabávajú korisť tak, že prevracajú ňufákom a plutvami kamene na morskom dne.
